Do Ficovej krajšej tváre napľuje ulica

Premiérov odkaz je jasný: vzdá sa svojho úradu, keď sa už inak nedá, ale moc z rúk nepustí. Nechá vládnuť nejakú menej skompromitovanú tvár, ktorá bude poslušne vykonávať vôľu strany, čiže Roberta Fica. Je to natoľko priehľadné, že to ani nemožno nazvať trikom. Otvorenou ostáva otázka, kto bude ochotný nastaviť tvár za svojho predsedu. Lebo pľuvance z ulice budú tým najjemnejším, s čím by mal dotyčný rátať.

Rekonštrukcia vlády mohla byť schodná a účinná v stredu po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Keby bol hneď v pondelok odstúpil Robert Kaliňák. Okamžite po tom, ako by odvolal policajného prezidenta. Dav ľudí by si bol v piatok aj tak uctil pamiatku zavraždeného novinára a jeho snúbenice, ale dominoval by v ňom smútok, nie hnev. Druhýkrát by sa už nezišiel, pretože by stratil cieľ. Vyšetrovanie a spravodlivý proces trvajú vždy dlhšie ako emócie.

Ficova aktuálna vláda skončila v okamihu, keď vrah vystrelil. Poprava mladého žurnalistu okamžite pritiahla pozornosť na to, čo chcel odhaliť - na Máriu Troškovú, ktorá dokázala byť rovnako dobrou štátnou radkyňou ako modelkou či podnikateľkou. Premiéra sprevádzala aj na miesta, kde to protokol vyslovene zakazuje, a to aj napriek tomu, že pred Ficom mala pomer s mužom, ktorého talianske úrady považovali za člena kalábrijskej mafie. Hoci by aj bolo všetko inak, ako to vyzerá, politicky sa to prežiť naozaj nedá.

Ficova vláda skončila, no Fico skončiť nemusel. Mohol to nechať vyhniť, ako nechal vyhniť všetky kauzy predtým. Aj menej bystrý politik by okamžite pochopil, že práve prešiel do voľného pádu, ktorý nemôže zastaviť, len spomaliť. Stlmiť dopad. Stačilo sa na dva roky stiahnuť, obetovať pár ľudí a riadiť štát z pozadia.

Fico namiesto toho prilieval olej do ohňa. Vlastných rozzúrených občanov obviňoval, že mu v cudzom žolde rozvracajú republiku. Milión na stole, Soros, dlažobné kocky... každým jedným verejným prejavom znechutil alebo rozhneval ďalšie desaťtisíce, z toho vždy nemalý podiel svojich vlastných voličov. Jeho posledný bonmot, že na východnom Slovensku mafia nemôže mať záujmy, lebo tam ničoho niet, mu vyniesol úprimnú nevraživosť tretiny územia, ktorému vládol.

Najnovší prieskum verejnej mienky hovorí jasnou rečou. Ak Béla Bugár a Andrej Danko videli, aký podiel ich vlastných voličov odmieta Ficovu vládu, a postavili sa vedľa neho, fakt musia mať odvahu. Aj keď je to teda taký ten typ odvahy, pri ktorom sa človek dokáže rozbehnúť a bosou nohou kopnúť do radiátora. Je to frajerina, ale trochu bizarná a celkom nezmyselná. Bolí to a človek tým nič nezíska. Kto spojí svoj politický osud s Ficom, musí byť pripravený klesať až na dno žumpy politických dejín.

Keby sa Fico rozhodol, že zničí Smer, s celou členskou základňou aj podnikateľským pozadím, vedome, zámerne, dôkladne a navždy, nedokázal by pre to urobiť viac. A to ešte očividne neskončil.

Prezident Ficovu demisiu nepochybne prijme, aj s jeho podmienkami. Nebude mu brániť v rekonštrukcii vlády. Prečo by to aj robil? Prezident nikdy neukázal ani najmenšiu ambíciu stať sa hráčom vo výkonnej politike. Sám Ficovi otvoril možnosť rekonštrukcie, len to bolo v čase, keď ešte azda mala zmysel a nejakú šancu na úspech. Teraz je to už málo a neskoro.

Ale načo by sa prezident s Ficom škriepil? Andrej Kiska si v piatok otvorí okno a bude až do paláca počuť, čo zaňho odpovie Ficovi ulica. Skúsenosť nás učí, že tá odpoveď bude vo svojej podstate slušná, ale nesmierne hlučná.