Začala sa normalizácia. Zajtra dostaneme poslednú šancu

Ľudia, ktorí sa dlhé roky živili politickým marketingom práve čistia verejnoprávne médiá od novinárov. Jaroslav Rezník arogantne odkazuje nespokojným, že majú držať hubu a krok. Dáva jasne najavo, že s nimi beztak neráta. Dušan Kováčik podal návrh na disciplinárne potrestanie Vasiľa Špirka. Nechce ho len vyhnať, ale urobiť z neho odstrašujúci príklad. Ak zajtrajší pokus o zázračné oživenie protestov zlyhá, začne sa normalizácia, akú sme tu nevideli od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Na deväťdesiate budeme spomínať s nostalgiou.

S davmi v uliciach už reálne nik neráta. Ono to predsa nie je tak, že ľudia nevedeli, v akej krajine žijú, a až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej im to novinári odhalili. Viac ako po dve dekády médiá denne prinášajú fakty, ktoré nikto nereflektoval. Fakty nestačia. Volič nepočúva rozum, ale srdce. Na námestia ho vyhnala až silná emócia, ktorú vyvolala poprava dvoch mladých ľudí. A tá emócia práve vyprcháva. Vášne teraz bičujú zatvorené obchody. Tlak na moc ustal.

Upratovanie vo verejnoprávnych médiách je len prvým opatrným krokom. V podstatne ich ani nie je také dôležité umlčať, ako zničiť ich dôveryhodnosť. Keď ľudia definitívne prestanú veriť tradičným médiám, môžete im vypláchnuť hlavy akoukoľvek propagandou. Stačí si pozrieť Maďarsko a Poľsko.

Strategicky omnoho dôležitejšie bude definitívne zglajchšaltovať políciu, prokuratúru a súdy. Udalosti uplynulých týždňov ukázali, že v týchto inštitúciách prežilo kritické množstvo ľudí s morálkou a charakterom. V príhodnej chvíli by dokázali ohroziť systém.

Nie liberálnu demokraciu západného typu, tá tu nie je, nikdy nebola a je vrcholne nežiaduca. Samozrejme, každé štyri roky máme voľby. Dokonca slobodné. Oligarchii v pozadí je srdečne jedno, ktorý politik si vezme malý podiel z drancovania verejných zdrojov, kým nezabúda, komu naozaj patria. Slušnými ľuďmi, ktorí nabrali odvahu, je ohrozené to, čo maďarský premiér Viktor Orbán nazýva neliberálnou demokraciou.

Aj náš štát beží na rovnakom operačnom systéme z Kremľa. Vladimír Mečiar ho nainštaloval, Mikuláš Dzurinda odladil a Robert Fico zaplátal. Zmeniť sa ho pokúšala len Iveta Radičová, a tak aj dopadla. Podrezali ju vlastní, Fico si len s vyloženými nohami užíval šou.

Keby neboli ostatný masový protest jeho organizátori na poslednú chvíľu zrušili tlačovým vyhlásením, mohli priamo tam, na námestí, v priebehu hodiny, založiť politické hnutie. Keby boli dotlačili moc do predčasných volieb, mohli ich pokojne vyhrať. Prosto mohla vzniknúť nová VPN, ako v roku 1989. Bola by to, samozrejme, nesúrodá masa s odlišným hodnotami a záujmami, no mohla sa stať východiskovou platformou pre nové politické strany, nad ktorými by oligarchia nemala žiadnu kontrolu. Aspoň spočiatku. Bola by to šanca na zásadnú systémovú zmenu. Práve z tejto predstavy kompletne celému politickému establišmentu natieklo do topánok.

Sprava až doľava, naprieč politickým spektrom, od Kotlebu cez Sulíka a Fica až po Kisku, zrazu si všetci uvedomili, aká dôležitá je stabilita. Lebo nech je akýkoľvek antisystémový, ani Kotleba si nemyslí, že zbohatne na prevádzke koncentračných táborov. Už na bystrickej župe ukázal, že rozdeľovaniu verejných financií nerozumie o nič horšie ako Fico. Sulík, Matovič alebo Kollár neinvestovali do svojich politických firiem, aby ich teraz vytlačilo hnutie, ktoré ako alternatívu ponúkne funkčnú demokraciu západného typu, s verejnou kontrolou a vymožiteľnými pravidlami. Prezidentská kampaň nie je poslednou vecou, ktorú si chce dať Kiskova rodina do nákladov.

Niežeby mal prezident na udalosti zásadný vplyv. Prijal funkciu ústavnej ozdoby moci. Odmietnutie Jozefa Ráža ako ministra vnútra dokonca sňalo z hlavy štátu károvanú čapicu so zvončekmi. Ak veľmi chcete veriť, že rozhodol, môžete tak učiniť bez väčšej námahy. Jeden z ľudových mýtov však hovorí, že kým sa Fico s Bugárom a Dankom naťahovali ako ďalej (a či vôbec) Brhel, Výboh, Világi a Kmotrík sa pri kávičke dohodli, že vláda bude pokračovať.

Fico s Kaliňákom sa stiahli do úzadia, ale Peter Pellegrini je naozaj mizerný fejk. Darmo má hneď od začiatku problém dokladovať, kde vzal peniaze na svoj byt, ako predseda vlády nie je uveriteľný. Nie s Ficom na čele koaličnej rady.

Ministerka zdravotníctva robí výborný dojem, a nič viac na svojom poste robiť nebude. Nemá na to mandát. Jej úlohou je kúriť a svietiť. Presnejšie, postarať sa, aby peniaze za elektrinu a palivo nerušene tiekli ďalej. Jediný, koho čaká tvrdá práca, je nový minister vnútra. Musí spacifikovať políciu, ktorá sa začala Smeru vymykať spod kontroly. Drucker má povesť efektívneho a tvrdého manažéra, zvládne to.

Ak protesty doteraz niečo reálne dosiahli, tak to, že mnohí čestní ľudia, ktorí mali problém so systémom, sa odkryli. Teraz majú vážny problém. Niektorí prídu o prácu, iní môžu prísť aj o život. Psychologická bariéra je prelomená, vražda sa stáva efektívnym nástrojom odpratávania nepohodlných. Omnoho spoľahlivejším a lacnejším ako korupcia či diskreditácia.

Zajtra dostane táto krajina poslednú šancu. Emócie prirodzene vyprchávajú, no ak si ľudia uvedomia, o čo sa práve hrá a prídu na námestia aj s chladnou hlavou, stále môžu zvrátiť vývoj. Ak zostanú ulice prázdne, stále môžete žiť aj v slušnej krajine. Len budete musieť opustiť Slovensku republiku.