Okoličányho útek nie je prvý ani posledný. Všetko je, ako má byť

Polícia pod vedením Tibora Gašpara nemá významne väčšiu kredibilitu, ako gang Róberta Okoličányho. No nadávať na políciu, že na doživotie odsúdený boss ušiel, je prinajmenšom nezmyselné. Je iba posledným článkom hrdzou zožranej reťaze. To niekto naozaj očakával, že „Oki“ si kúpi lístok na vlak a zaklope na bránu v Leopoldove, že dobrý, počul som v rádiu, že mám doživotie, tak som si ho prišiel odsedieť? Veď je to mafián a vrah, nie imbecil. Kým sa slovenské súdy nezmôžu na rýchlejšie konanie ani v prípadoch organizovaného zločinu, lepšie to nebude.

Okoličány by nemal šancu ujsť, keby ho stihli odsúdiť, kým bol vo väzbe. Akurát nikoho nemožno držať vo väzbe donekonečna. Na Slovensku je maximálna lehota beztak extrémne dlhá.

V prvom rade si treba vyjasniť, že vo väzbe sedí hromada nevinných ľudí. Teda, z pohľadu práva sú nevinní úplne všetci, až do okamihu, kým im nedokážu vinu pred súdom. Značná časť ľudí je však vo väzbe naozaj nevinne, dlhé roky. Väzba v slovenskom systéme totiž nezriedka funguje ako štátom posvätený nástroj psychického týrania a nezriedka aj vydierania.

Pripomeňme si, z čoho obviňuje trenčiansky podnikateľ aktuálnu štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti. Tvrdí, že ako sudkyňa ho držala dva roky vo väzbe. Za úplatok. Na základe vykonštruovaného obvinenia. Nič neurobil, len sa mafia potrebovala dostať k jeho majetku. Nevieme, či je to pravda, prezumpcia neviny platí aj pre štátnych tajomníkov a bývalých sudcov. No tento človek je iba prvý, kto verejne hovorí o tom, že u nás väzbu zneužívajú ako nástroj na riešenie nepohodlnej konkurencie. Medzi štyrmi očami vám to povedia viacerí, nielen v Trenčíne.

Okrem toho zneužíva väzbu aj polícia, ako istú formu mučenia. Nie je zriedkavé, že keď policajti chcú niekoho prinútiť, aby svedčil v prípade, ktorý považujú za dôležitý – zjednodušene povedané, aby natrel svojich kamarátov – držia ho pod vykonštruovanou zámienkou vo väzbe, kým sa nezlomí. Prípadne im chýbajú akékoľvek dôkazy proti podozrivému, ale držia ho vo väzbe kým sa neprizná. Často to vyjde, pretože podmienky vo výkone trestu sú významne lepšie ako väzbe.

Toto všetko sú verejné tajomstvá. Vie o nich každý sudca, prokurátor, policajt aj advokát. Mimo záznamu o nich celkom bežne hovoria.

Za daných okolností by bolo lepšie, keby sme mali kratšiu väzbu a rýchlejšie súdy. Minimálne prípady mafiánskych vrážd, v ktorých hrozí doživotie, by mohli mať prioritu pred „domácimi zakáľačkami“, keď žiarlivý manžel zatne žene sekeru do hlavy a z najbližšej krčmy si sám zavolá políciu. Nie preto, že na morde sekerou by menej záležalo. Ten žiarlivý chlap prosto nikoho ďalšieho nezahluší. Nemá kam ujsť. Väčšinou ani nechce. Pôjde si odsedieť svoje, aj keby mu príkaz na výkon trestu doručili poštou. Ak sa predtým neobesí.

Ľudia z podsvetia, ak dostanú šancu, sa trestu vyhnú. Aj keby preto mali znova vraždiť. Sú zvyknutí, je to len menej príjemná stránka ich práce. Ako pre živnostníka papierovanie.

Otázka znie, v akom stave je súdnictvo, ktorému trvá mafiánsky proces vyše desaťročia? V akom stave je zákonodarstvo, ktoré problém útekov nereflektovalo po Černákovi, Mellovi, Kosíkovi, Mišenkovi, Lališovi...? Kto zo známych členov podsvetia vlastne nikdy neušiel? Zamestnávame na tvorbu a presadzovanie zákonov úplne neschopných hlupákov? Alebo je všetko, ako má byť?