Streetokracia Juraja Šeligu chce vládnuť za Petra Pellegriniho

Stály pouličný snem Juraja Šeligu a Karolíny Farskej si zavolal premiéra na koberec, ale Peter Pellegrini nemal čas, lebo musel sadiť zemiaky. Bude tých zemiakov, chudák, potrebovať nejeden mech, keď bude chcieť prežiť najbližšie voľby. Politické špičky slovenskej streetarchie mu teda museli cez médiá odkázať, ako bude vyberať svojho ministra vnútra: nesmie byť zo Smeru, nesmie byť so Smerom nijako prepojený a musí byť nezávislý - inak ulica! Lebo oni, nová streetokracia, hovoria za každého, kto chodil na námestia a ide mu o slušnejšie Slovensko.

Nuž, je hodné zmienky, aj keď len na okraj, že Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda a Robert Fico vykazovali takúto hlbokú vieru v seba samého až kedysi v druhom polčase výkonu moci. Dokonca aj Richard Sulík si najprv vyskúšal, že dokáže vyhodiť do vzduchu aspoň vlastnú vládu, kým úplne precítil svoju veľkosť.

Niežeby sa tomu nedalo porozumieť. Šesťdesiattisíc fanúšikov na námestí by, samozrejme, nepekne zamotalo hlavu a nafúklo ego aj Jožovi Rážovi staršiemu. No niekto by už mal Šeligovi s Farskou vysvetliť, že oni nie sú rockové hviezdy. Ľudia nechodili na nich. Viac ich spájali Fico a Kaliňák než Farská a Šeliga. Prišli, lebo boli naštvaní. Predstavy o riešeniach však majú veľmi rôznorodé. Nik na svete nehovorí za každého z nich, a nik ani nemusí. Na to vymysleli voľby.

Juraj Šeliga síce sám hovorí, že po vražde Jana a Martiny je „otázka legitimity úplne novou otázkou“, ale stále nechápe, že odpovedať sa na ňu dá len vo voľbách. Teda, ak sa chceme držať v mantineloch demokracie.  

Pripusťme ale, len pre tú zábavu, že ľudia, ktorí by ešte azda stále dokázali zmobilizovať aj niekoľko desiatok tisíc ľudí a poslať ich protestovať na námestia, majú akési prirodzené právo silnejšieho a smú nadiktovať vláde svoju predstavu o jej zložení. Dosť by ich veci pomohlo, keby najprv svoje požiadavky domysleli a aspoň trochu prispôsobili aktuálnemu vesmíru, v ktorom sa ich pokúšajú presadiť.

Ako má vlastne Pellegriniho vláda vybrať ministra vnútra, ktorý nemá nič spoločného so Smerom? Má si niekoho vypýtať od Bugára alebo Danka? Lebo sa ukázali počas krízy ako etalóny morálky a disponujú temer nevyčerpateľnými zdrojmi odborníkov? Nie... tak to asi Šeliga nemyslel. Spomínal ale široký konsenzus, naprieč celým politickým spektrom.

Dobre teda. Skúste si predstaviť, ako Fico a Sulík spoločne vyberajú ministra vnútra. Vynechajte z úvahy Kotlebu, Matoviča, Bugára, Kollára a Danka, nech vám tá predstava rovno nevyrazí z lebky mozog nosnými dierkami. Zostaňme pri nominálnych lídroch koalície a opozície, nech je tá fantázia aspoň zhruba reálna. Z ich konsenzu by mohol najskôr vyjsť Marián Kočner.

Ešte ostáva nahlas nespomínaná možnosť vypísať na ministra výberové konanie. Nebolo by to bezprecedentné. Takto táto krajina prišla k Vladimírovi Mečiarovi. Ľudia z VPN si ho v konkurze vybrali za ministra vnútra. Prišiel podnikový právnik z Nemšovej a bol úžasný. Vedel všetko. Nikomu ani nenapadlo opýtať sa ho, odkiaľ to všetko vie. Bol to jasný víťaz.

V skutočnom svete však bude musieť nástupcu Tomáša Druckera určiť premiér Pellegrini. Nielen preto, že na to dostal dôveru od parlamentu, ktorého legitimitu ulica nespochybňuje. Pokiaľ má koalícia zodpovedať za vládu, musí si jednoducho sama vybrať svojich ministrov. Až to zbabrú, môže námestie žiadať ich odchod a nové voľby. Ale kým ľudia z ulice nebudú kandidovať a nezískajú od voliča mandát, nemôžu vládnuť za Pellegriniho. Našťastie, lebo zatiaľ prejavili podstatne viac dobrých úmyslov, ako schopností.