Dva mesiace po: Fico dočista zmečiarovatel

Jednou z výrazných čŕt Roberta Fica je schopnosť prispôsobiť sa politickej situácii. Iba dva mesiace po najšpinavšom škandále v dejinách štátu, na deň presne, mu stačili, aby nielen rozprával, ale tak trochu aj vyzeral ako Vladimír Mečiar. K svojej chrapúnskej predlohe sa, žiaľ, nebude približovať len rétoricky a fyzicky, ale aj politicky. Je to nevyhnutné. Bojuje o život, alebo teda minimálne o život na slobode. Proti všetkým, kto nie sú členovia jeho strany, alebo aspoň jej voliči.

Fico v prejave pred pracovným snemom partaje s marketingovým názvom „sociálna demokracia“ jasne definoval všetkých nepriateľov, ktorí ohrozujú štát: Európska únia, prezident republiky, opozícia, islam, médiá a každý, kto nie je s ním. Lebo Fico je štát.

Základné nastavenie našej demokracie karpatského typu definoval už Mečiar: „Víťaz berie všetko!“ Keď vo voľbách porazí politických nepriateľov, krajina je jeho. Stáva sa dobytým územím, ktoré je jeho korisťou. Môže slobodne plieniť, znásilňovať a keby teda naozaj pocítil potrebu, smie aj vraždiť. Beztrestne. Fungovalo to už s Róbertom Remiášom a neexistuje dôvod, prečo by to malo byť inak s Jánom Kuciakom a Martinou Kušnírovou. Polícia bude pomáhať víťazovi volieb a chrániť ho. Fico na tomto nastavení nášho politického systému nič nezmenil, len zdokonalil jeho fungovanie.

Predseda Smeru sa cíti dotknuto, že v očiach jeho európskych partnerov sa zo Slovenska, z večera na ráno, stala čierna diera. Nuž, nie, nestala sa. Z večera na ráno sa ukázalo, že ňou nikdy neprestala byť. Fico ju len významne prehĺbil a zatemnil. No ešte aj tak nám dali pár týždňov, kým európski poslanci pripravil a schválili rezolúciu, v porovnaní s ktorou vyzerali demarše zasielané Mečiarovej vláde ako priateľské potľapkania po pleci.

Viditeľne upadajúci Fico predvádza aspoň svalnatú rétoriku. Hoci opticky tak o desať rokov ojazdenejší, sebavedome vyhlasuje, že osobne zablahoželá komukoľvek, kto dokáže na Slovensku vyhrať voľby. Ukazuje, aký si je istý, že to okrem neho nedokáže nik. Ale jeho mentálne schopnosti ešte neupadli natoľko, aby si nepamätal, ako Mečiar vyhral voľby v 98. Jeho volebné preferencie sú na historických minimách, koaličný potenciál na nule, pre Západ sa stal páriom, na východe ho už dávno nikto nepotrebuje.

Keby ste chceli staviť peniaze, pravdepodobnejšou je tá verzia budúcnosti, v ktorej nový premiér nebude víťazovi volieb blahoželať vôbec. Bude ho skôr teatrálne ťahať z Bonaparte ako kedysi Mečiara z Elektry. Hraničilo by so zázrakom, keby „precedu“ Smeru o dva roky neprenasledovala tlupa populistických oportunistov a polobláznov, ktorí sa nebudú na zákonnosť svojej vendety ohliadať ani tak ako „naši ľudia“ na daňové predpisy. Krajinu pravdepodobne čaká doba temna, ktorej jedinou spravodlivosťou bude, že Fica zomelie medzi prvými.