Nenávistná, bigotná, fašistická zberba

Dalo sa čakať, že poslanca Mizíka súd oslobodí. Rozhodnutie nie je neštandardné, práve naopak. Celý náš právny systém je už po desaťročia nastavený tak, že kým je rozsudok v súlade so zákonom, pokojne môže byť v rozpore so zdravým rozumom. Nemožno vytknúť jednému konkrétnemu sudcovi, že robí iba to, čo mu od prvého semestra vtĺkali na právnickej fakulte do hlavy.

Mizíkova obhajoba je v konečnom dôsledku uveriteľná: tvrdí, že vôbec nevie pracovať s počítačom. Bolo by poľahky uveriteľné aj keby tvrdil, že hanlivý výrok napísať nemohol, lebo je analfabet. Bolo by aj vyslovene lacné a nefér myslieť si, že mu sudca uveril len preto, lebo na sudcov nie sú kladené vyššie nároky ako na poslancov. Je prakticky isté, že všetci slovenskí vykladači zákonov vedia čítať, písať a zapnúť počítač.

Celkom pravdivý nie je ani mýtus, že každý rozsudok sa dá kúpiť a celá justícia je kompletne skorumpovaná. Je dobré si občas uvedomiť, že drvivá väčšina sporov, ktorými sú súdy zavalené, nemá dostatočnú hodnotu. Sudca, ak už berie, nevezme dvacku do vrecka, ani sa neuskromní s fľašou domácej od strýca Ondreja. Ani si nevezme peniaze od bárskoho. Preto sa u nás stáva advokát špičkovým v období, keď má už dostatok bývalých spolužiakov na najvyššom súde, alebo aspoň na kraji. Ak má ich dôveru, môže im, veľmi diskrétne, predložiť pár desiatok tisícov argumentov. Alebo aj pár stoviek tisícov, ak ide v spore o milióny. Väčšina sudcov však pracuje za svoju normálnu mzdu, hoci je tomu ešte ťažšie uveriť než Mizíkovej obhajobe.

Skutočnou prekážkou spravodlivosti je slovenské právo. Nie zákony, tie máme plne kompatibilné s civilizovaným Západom. No každý sudca či advokát vám veľmi ochotne vysvetlí, že právo nemá so spravodlivosťou absolútne nič spoločné. Naozaj, tak ich to učia v škole. Právo je podľa právnikov výhradne o preukazovaní právnych nárokov, prípadne o striktne formálnom dokazovaní viny.

Má to svoju veľmi jednoduchú príčinu. Neexistoval spôsob, ako dať obesiť trebárs takú Miladu Horákovú a zostať pri tom spravodlivým. Totalitný režim potreboval šíriť hrôzu a nekompromisne zlikvidovať každého, kto si dovolil slobodne rozmýšľať. Sudcov vrátane. Nešlo mu o spravodlivosť, ale o cielenú perzekúciu všemocným štátom, ktorému sa občan nesmel stavať na odpor. Nemohlo to byť spravodlivé, ale dalo sa to urobiť tak, aby to bolo zákonné. A súdnictvo je azda jedinou inštitúciou, ktorej sa rok 1989 naozaj nijak nedotkol.

Naši sudcovia síce vykladajú moderné demokratické zákony, no stále starým spôsobom, ktorý ich odbremenil od komplikácií ako je svedomie či zmysel pre spravodlivosť. Keď dodržia formálne pravidlá, nemôžu pochybiť. Ak sa však pokúsia rozhodnúť spravodlivo, veľmi často narazia na vyšší súd, ktorý im to oplieska o hlavu. V tomto okamihu existuje azda jediné rýchle riešenie - mohli by sme sudcov nahradiť počítačovým algoritmom, ani by nemusel byť zvlášť sofistikovaný. Malo by to aj tú výhodu, že softvér sa nedá podplatiť.

Kauza Mizík má však aj ešte jeden aspekt. Hoci to nebude veľmi populárny postoj, oslobodzujúci rozsudok nie je nebezpečným precedensom, ale naopak, každému slušnému človeku by mal dodať pocit istoty. Nezabúdajme, že pohrobkovia obeseného vojnového zločinca Jozefa Tisa práve žiadajú hlavu kresťanského teológa Michala Havrana, lebo podľa nich uráža katolíkov. Radšej nechajme jedince, ktoré nedokážu ani zapnúť počítač, aby verejne prejavovali to, čo sa urodí v ich nie práve výkonných mozgoch, než by sme riskovali, že niekoho zajtra odsúdia len preto, lebo ich nazve nenávistnou, bigotnou, fašistickou zberbou.