Čudáci na Kryme

Založiť slovensko-krymskú obchodnú komoru má podobný praktický význam, ako otvoriť v Bratislave konzulát Marsu. Krym je územím Ukrajiny, nášho suseda a spojenca. Okupuje ho Ruská federácia. Má asi taký právny status, ako Islamský štát. Ide o rýdzu propagandu určenú jej nadšenému ruskému konzumentovi - hľa, dvaja oficiálni predstavitelia členskej krajiny Európskej únie uznali, že Krym je náš.

Nezaradený poslanec Peter Marček v skutočnosti nezastupoval nikoho okrem Petra Marčeka. Čiže fakt nikoho. Jeho najvýznamnejším počinom bolo, že svoju skrachovanú politickú stranu predal Borisovi Kollárovi, aby v ostatných voľbách mohol kandidovať. Ani uňho dlho nevydržal a dnes má menší politický výtlak, ako Vaský s Daňom. Je dobrý len na to, aby pred neho položili menovku s nápisom “poslanec Národnej rady Slovenskej republiky”. Dostatočne veľkým, aby bol čitateľný aj na fotografiách.

Skutočne pitoresknou postavičkou tých fotografií je však Igor Cibula, ktorý si sadol za vizitku s nápisom “poradca premiéra Slovenskej republiky”. Ťažko v tomto okamihu zistiť, či o svojom postavení klamal samotný dôchodca, alebo mu chcela dodať zdanie dôležitosti ruská propaganda. V poradnom zbore Petra Pellegriniho sa tento bývalý siskár a eštebák nenachádza, úrad vlády ho neeviduje a tvrdí, že premiérovi neradí.

Doma sa Cibula zúfalo pokúša prenikať do verejného priestoru ako publicista a bezpečnostný expert, ktorý bol v rokoch 1993 - 1995 šéfom rozviedky v SIS. Menej už pripomína, že v rokoch 1969 až 1971 bol ako poručík komunistickej štátnej bezpečnosti pod krycím menom Laifer nasadený do bratislavského Večerníka. Ako legalizant. Povedané jazykom ulice, bol to eštebácky fízel, ktorý špicľoval novinárov alebo kohokoľvek, s kým ako redaktor Večerníka prišiel do styku. Pre totalitnú tajnú políciu začal pracovať po začiatku sovietskej okupácie.

Krymské dobrodružstvo dvoch čudákov, samozrejme, hrozí ďalšou medzinárodnou blamážou. Treba však uznať, že zabrániť dvom hyperambicióznym kúskom z najnižších vrstiev politickej žumpy, aby vycestovali na Krym, by bolo omnoho zložitejšie, ako povedzme zabrániť únosu cudzieho štátneho príslušníka komunistickou tajnou políciou na palube slovenského vládneho špeciálu. Aj keď sa im to vlastne nepáči, sú slobodnými občanmi slobodnej krajiny. Obmedziť ich možnosť cestovať je takmer nemožné. Toto by ešte Miroslav Lajčák azda aj mohol našim zahraničným spojencom a partnerom vysvetliť. Bude to ale závisieť hlavne od toho, ako zareagujú zodpovední ústavní činitelia.

Andrej Danko bude v zložitej situácii. V ruskej dume mu tlieskali, keď tam s konzistenciou jemu vlastnou obhajoval slovanskú vzájomnosť. Slovania sú síce aj Ukrajinci, lenže nemajú kapitánovi Dankovi čo ponúknuť. Ani politicky, ani ekonomicky. V poslednom čase síce aktívne vystupuje proti fašistickej scéne, ale skôr v rámci konkurenčného boja, než pre zásadné ideologické rozpory.

Peter Pellegrini je na tom ešte horšie. Má asi toľko autonómie a osobnej integrity, ako ochrankár poslanca Fica, ktorý musí vláčiť ťažké veci do bytu Márie Troškovej. A poslanec Fico práve verejne deklaroval, že otáča politický kurz na maďarskú cestu, čo bude bez podpory z Kremľa nerealizovateľné. Pokiaľ však Pellegrini ponechá vystúpenie špicľa na dôchodku bez následkov, môže sa mu to jedného dňa nepekne vrátiť. Predstavte si, ako si trebárs organizátor Dúhového pridu napíše na menovku, že je poradcom premiéra pre otázky rodiny. Alebo Marián Kočner, že je jeho ekonomickým poradcom.

Najhoršie však na tom bude minister zahraničných vecí. Lajčák, ktorý stále má ambície v medzinárodnej diplomacii, sa pomerne úspešne dištancoval od Ficovho Smeru, keď rezolútne odmietol s podporou strany kandidovať za prezidenta republiky. Hoci za posledných päť mesiacov musel prísť o značnú časť svojho kreditu, na pohodlné miesto v OSN, alebo aspoň v dobrom think-tanku, mu ešte určite ostalo. Pokiaľ však bude musieť obhajovať protizápadnú politiku Slovenska, bude napokon rád, keď mu dovolia prednášať medzinárodné vzťahy na masmediálke v Trnave.