Buď sme mafiánsky štát, alebo krajina slintajúcich imbecilov

Generálny prokurátor má pravdu - nech si o kauze uneseného Vietnamca myslíme čokoľvek, nevieme, čo sa presne stalo. A je aj pochopiteľné, že obhajuje prokuratúru, len tentoraz obhajuje neobhájiteľné. Jeho ľudia môžu začať konať aj z vlastnej iniciatívy, pokojne aj na základe článku v novinách. Nemuseli čakať na žiadosť nemeckých orgánov, a už vôbec nie na trestné oznámenie od Moniky Tódovej.

Človek nemusí mať vyštudovanú jadrovú fyziku, ba ani len právo, aby mu napadlo, že ak parkovalo auto únoscov pred slovenským vládnym hotelom v čase rokovania Roberta Kaliňáka s vietnamskou delegáciou, mohol v ňom sedieť aj unesený Trinh Xuan Thanh. Väčšine ľudí by stačila aj obyčajná ľudská zvedavosť, aby začali klásť otázky aj nad rámec požiadaviek nemeckých vyšetrovateľov.

Niežeby sa nedostatku iniciatívy na strane prokuratúry nedalo ľudsky rozumieť. Predstava, že slovenský minister vnútra požičal Vietnamcom vládny špeciál, v ktorom uniesli Trinha zo šengenského priestoru, by bola desivá, aj keby nikomu nenapadlo, že by to mohol urobiť vedome. Začať sa v tom vŕtať nad rámec formálnych povinností, keď bol Kaliňák ministrom vnútra a Robert Fico predsedom vlády, by vyžadovalo odvahu, ktorá nie je nárokovateľná. Nech po prokuratúre hodí kameňom, kto sa v podobnej situácii ocitol a obstál lepšie.

Vyčítať Andrejovi Kiskovi, že nedôveruje Denise Sakovej je však holý nezmysel. Ťažko totiž povedať, či jej dnes dôveruje ktokoľvek, okrem Kaliňáka a Fica, samozrejme. Nestrkali ju predsa na jej post len tak, náhodne.

Jaromír Čižnár má pravdu aj v tom, že by bolo nanajvýš vhodné upokojiť situáciu. No nie domácu, tá je v tomto okamihu celkom nepodstatná. Vláda poslanca Fica sa už len voľajako dotrápi do svojho riadneho alebo predčasného konca, so Sakovou alebo bez nej, a čo bude ďalej, rozhodnú voľby.

Upokojiť treba Nemecko. Aj za cenu politických obetí. Keby nás to malo stáť len Sakovej hlavu, vyviazli by sme z toho prakticky zadarmo. Lebo že Trinh Xuan Thanha prepašovali z Európskej únie na palube slovenského vládneho špeciálu, môžeme smelo považovať za fakt. Ale zasa nemusíme. Stačí, že za dokázaný fakt to považuje nemecká politika a diplomacia. Skonštatovala to nemecká sudkyňa keď vynášala rozsudok nad jedným z únoscov, vyplynulo to aj zo správy nemeckých vyšetrovateľov.

Zatiaľ sú Nemci ochotní tváriť sa, že veria teórii zneužitia našej pohostinnosti vietnamskou tajnou službou. Čo nás síce zbavuje oficiálneho statusu mafiánskeho štátu a zradcov, no robí to z nás krajinu slintajúcich imbecilov, a tak alebo onak, najmenej spoľahlivých partnerov Nemecka v EÚ. Tento imidž sa dá vylepšiť jedine rýchlym sledom ráznych krokov. Saková bola odjakživa Kaliňákovou pravou rukou, ktorú si prezieravo ponechal v rezorte. Politika je v prvom rade otázkou dôvery a vyplýva z podstaty veci, že dnes, keď je Kaliňák jedným z podozrivých, Saková ju mať nemôže.

Čižnár naznačil, že škandál vyzerá ako načasovaný. Ide predsa o rok starú kauzu, tak prečo práve teraz? Odpoveď je jednoduchá: Lebo Ján Kuciak a Martina Kušnírová, pretože Mária Trošková a Antonino Vadala, pretože milión eur nejasného pôvodu na premiérovom stole a všetka ostatná špina posledných mesiacov. Nemecká politická reprezentácia prestala tej našej veriť. Je jedno, koho na svoje miesto posadí poslanec Fico, pre Nemecko nebude už nikdy nikto z jeho ľudí partnerom.

Ak sa dnes v Berlíne stále tvária, že veria viac v našu imbecilitu ako vinu, je to len preto, že chcú dať šancu krajine ako takej, nie politickej luze, ktorá ju dostala do súčasného stavu. Využiť tú šancu znamená veľmi rýchle vyšetriť, čo sa skutočne stalo. Veľmi transparentne a nadštandardne presvedčivo. Čo sa so Sakovou ako ministerkou vnútra naozaj nedá.