Ficove insitné videá sú najlepším ocenením Kiskovej práce

Poslanec Fico pravidelne útočí na hlavu štátu a je zbytočné pozastavovať sa nad tým, že vo svojich insitných videách nedosahuje ani úroveň redaktora Mariána Kočnera. Útoky na Andreja Kisku nevyžadujú absolútne žiadnu inteligenciu. Divák, ktorému sú určené, nad politikou nerozmýšľa. Miluje alebo nenávidí, jeho rozum s tým nemá nič spoločné.

Aby sme tvorcom za kamerou nekrivdili - robiť tie videá inteligentne vôbec nie je možné. Robert Fico môže politicky prežiť iba v alternatívnom vesmíre alternatívnych právd, ktoré by mysliaci divák nikdy nestrávil. Inteligentné by bolo tváriť sa, že prezident Kiska neexistuje, no klásť takéto vysoké nároky na Ficov mediálny tím by bolo neprimerané. Tí, čo mali rozum, trebárs taký Marek Maďarič, dávno skočili cez palubu.

Robert Fico má dnes zhruba dvadsať percent preferencií, a hoci to číslo neklesá, evidentne ani nestúpa. To znamená, že od posledného predvolebného prieskumu v roku 2016 stratil 14 percentuálnych bodov. To je viac, ako dokáže nazbierať SaS, čiže druhá najsilnejšia strana. V každej štandardnej partaji by po takomto fatálnom prepade rituálne sťali celé vedenie.

Smer však nie je štandardnou stranou. Ľudia nevolia partaj ako takú, ale Fica. Nemôžu sa ho zbaviť. Majitelia asociálnej demokracie stuhnutí hrôzou prikyvujú trkvasom, ktorí ich presviedčajú, že ľuďom stačí predhodiť “peknú papuľu” do čela vlády a “hnusnú papuľu” ako nepriateľa národa a štátu. Do kladnej úlohy obsadili Petra Pellegriniho, do zápornej Andreja Kisku. Bude to skutočne fungovať, len nie tak, ako si to banda besných géniov z Ficovho PR tímu predstavuje.

Kiska je notoricky známy nedostatkom akýchkoľvek mocenských ambícií. Nemal záujem ani len druhýkrát kandidovať na ceremoniálnu ozdobu štátu, nieto sa tlačiť do výkonnej politiky. Okamžite po inaugurácii zistil, že byť najvyšším ústavným činiteľom je síce veľký honor, ale nesmierne otravný. Od tej chvíle už len zúfalo rátal dni, kedy to martýrium skonči on sa bude môcť vrátiť k rodine. Nebolo tej sily, ktorá by ho mohla dokopať do ďalšieho funkčného obdobia. Dokázal to až Fico, keď dotlačil krajinu do totálneho politického a morálneho krachu.

Situácia je dnes podobná, ako v polovici deväťdesiatych rokov, keď Vladimír Mečiar ťahal Slovensko na východ a rozhodovalo sa o charaktere štátu. Ľudia, ktorí by normálne zostali uzavretí vo svojich komfortných bublinách, sú dnes ochotní bojovať.

Fico sa utešuje tým, že aj s dvadsiatimi percentami vyhrá voľby. Medzi stranami, ktoré majú aspoň päťpercentné preferencie, niet ani jedinej, ktorá by mala nejaké hodnoty. Ráta s tým, že nejakú koalíciu už len vyhandluje, akurát to bude drahšie ako doposiaľ. Osudnou sa mu však môže stať strýco Gauss a jeho povestná krivka v tvare klobúka.

Tých 20 percent voličov, ktorí sú ešte dnes schopní voliť Fica tvorí jej ľavý okraj. Nemusia to byť nutne zlí ľudia, ale z pohľadu demokracie tvoria dno elektorátu. Nad nimi je široká vrstva priemerných ľudí, ktorých si rozoberú populisti - od Sulíka cez Matoviča a Danka až po Kotlebu. Matematika hovorí, že kdesi na opačnom konci krivky by malo byť minimálne dvadsať percent slniečkarov, kaviarne, vítačov, eurohujerov, gender-ideológov, rusofóbov a inej protisloviänskej hávede. Prosto tých, čo si nemyslia, že demokracia má byť diktatúrou väčšinových pudov ako strach, nenávisť, lakomstvo a zbabelosť. Nejakých dvadsať percent by ich byť mohlo. A keby Kiska odišiel do politického dôchodku, nemali by koho voliť.

Čím sprostejšie bude Fico Kisku opľúvať, tým lepšie. Pochvala od Fica, alebo kohokoľvek z jeho ľudí, sa dnes rovná hrubej urážke. Lebo Ján Kuciak a Martina Kušnírová, lebo Antonino Vadala a Mária Trošková, lebo Robert Kaliňák a Trinh Xiuan Thanh. Kým budú asociálni demokrati prezidentovi nadávať, môžeme si byť istí, že Kiska si robí svoju prácu poriadne.