Väzenský elév Kočner sa učí nové veci

Súd zabránil Mariánovi Kočnerovi, aby nie práve džentlmenskými praktikami obral o 45 miliónov eur a zničil najväčšieho slovenského distribútora liekov. Špekulovať, či by kauza dopadla pre Unipharmu rovnako, aj keby prezumptívne nevinný novinár a podnikateľ netrávil horúce leto v chládku, by bolo zbytočným šírením blbej nálady. Doprajme si trochu ničím neskalenej škodoradosti.

Dobrých dvadsať rokov sa zdalo, že mužíček s dobre vytríbeným nevkusom, ktorý sa preslávil pri kauze Gamatex, je nedotknuteľný. Guláš miešal s generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom, raňajkoval s Richardom Sulíkom. Ani jednému z jeho spolustolovníkov to napokon veľmi nepomohlo.

Niet sa čo čudovať, keď chcel Kočner niekoho zdiskreditovať, stačilo, že sa k nemu verejne prihlásil a označil ho za svojho kamaráta. Fungovalo to aj naopak, trebárs keď elév Kočner vo svojej prvej a poslednej samostatnej relácii kritizoval veterána slovenskej žurnalistiky Eugena Kordu za jeho šatník, sám oblečený v excentrickom fialovom saku, ktoré mal na sebe aj keď ho odvádzali za mreže. Lebo veď bohatí ľudia môžu byť len excentrickí, a nie kompletne mešuge. Korda nie je bohatý, takže sa oblieka športovo a prakticky, aby nebol za šaša. Bolo milé pripomenúť, že verejnosť neposudzuje novinárov podľa garderóby, ale na základe ich práce. A že Korda je starý profík s nespochybniteľnými zásluhami už do čias Vladimíra Mečiara.

Kočner pomohol aj slovenskej žurnalistike, keď upozornil na web s názvom “Lipšicove stádo”. Bola na ňom uverejnená štandardná pracovná komunikácia novinárov s Lipšicovým hovorcom Gáborom Grendelom. Ani v jedinej správe nebolo ničoho, čo by sa dalo nazvať profesionálnym zlyhaním. Odvtedy v redakciách vedia, komu sa dá veriť. Ešte užitočnejší je zoznam redaktorov, ktorých správy s hovorcom neuverejnili, hoci museli byť k dispozícii. A najužitočnejší je zoznam zamestnancov všakovakých médií, ktorí sa úsmevný pokus o diskreditáciu kolegov pokúšali nafúknuť na kauzu.

Kočnera dobehlo práve jeho presvedčenie, že keď už raz vyštudoval žurnalistiku, mal by sa realizovať aj v mediálnom priestore. Pravidelne zvolával tlačovky a užíval si, ako fortieľne s médiami manipuluje. Trebárs keď poctivo informovali aj o veciach, ktoré im neboli po srsti, lebo tak kázala profesionálna etika. Kočner ich použil ako kanál, ktorým chrlil na svojich nepriateľov celé cisterny špiny. Zabudol na starú ľudovú múdrosť, že kto má maslo na hlave, nemal by s ním chodiť na slnko. Ani pod televízne reflektory.

Kočner sa napokon stal neprimeranou ťarchou aj pre ľudí, o ktorých si nedokázal predstaviť, že by mu mohli uškodiť. Len on vie, prečo trpel tou predstavou. Možno vedia aj oni. Možno si niektorí z nich dokázali predstaviť, že by im Kočner mohol uškodiť. Uškodil už kdekomu.

Lenže za mrežami má človek veľmi obmedzené možnosti. To je napokon jediným účelom väzby. Človek si zrazu uvedomí, že nemôže len tak zavolať kamarátom, a čo je ešte horšie, ani nepriateľom. Netuší, čo sa vonku deje. Kto každý chystá podraz, a kto už podrazil.

Iste, neraz už padla otázka, či sa poniektorí neboja, že Kočner by mohol, len tak z dlhej chvíle, začať rozprávať. Mohol by, čo by nemohol. Asi by aj mal čo. Ale veľkú sumu by ste na to staviť nemali. Na jeho mieste už boli aj iní, ktorí mohli hovoriť, a vytrvalo mlčali. Napríklad Fruni. Alebo Majský.

Väzenský elév Kočner sa možno práve učí novú múdrosť - múdrosť skúsených recidivistov: “zavrieť ťa môžu, pustiť ťa musia”. Niekedy to trvá roky, ale človek si napokon slobodu vysedí. Len sa toho dňa musí trpezlivo a mlčky dožiť.