Fico je živým symbolom štátu, v ktorom sa zabíjanie malo stať normou

Nech si už vraždu Jána Kuciaka objednal ktokoľvek, ak naozaj chcel dať zabiť aj prvého námestníka generálneho prokurátora, môže to ešte skúsiť uhrať na nepríčetnosť. Na prvý pohľad to skutočne vyzerá ako šialený nápad. Lenže má svoju logiku, ktorá sa dokonca dala predvídať. Autor tohto textu pred ňou varoval už dávnejšie.

Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej znamenala prelomenie psychologickej bariéry. Keby ju polícia neobjasnila, zabíjanie by sa stalo štandardným nástrojom riešenia problémov s ľuďmi, ktorí kazia zločincom kšefty. Nielen s novinármi, ale aj s policajtmi, prokurátormi a sudcami. Otázkou by nebolo či ešte niekoho zavraždia, ale že kedy a koho. Nebolo by to napokon nič nevídané, v takom Taliansku to kedysi bývala norma.

Keby si objednávateľ nenajal lacnú, nesofistikovanú domácu pracovnú silu, šanca na chytenie páchateľa by bola v praxi nulová. Skúste si predstaviť, ako by spolupracovali trebárs kosovské alebo macedónske policajné orgány, aj keby dostali mená vrahov s ich fotkami a adresami. Táto krajina mala šťastie v nešťastí, že objednávateľ následky vraždy novinára hrubo podcenil.

Kľúčová otázka znie, že ako sa mohlo Slovensko prepracovať bezmála na úroveň Sicílie sedemdesiatych rokov minulého storočia? Aj keď sa Robert Fico tvári ukrivdene, bol najdlhšie vládnucim premiérom a za súčasný stav spoločnosti nesie plnú zodpovednosť. Nie je náhoda, že už aj šéf európskych ľudovcov Manfred Weber vyzval na prešetrenie vzťahov medzi špičkami Smeru a Mariánom Kočnerom, o ktorom sa v tomto okamihu hovorí ako o hlavnom podozrivom. Muž, o ktorom len z úcty k prezumpcii neviny píšeme ako o kontroverznom podnikateľovi, má za sebou dobre zdokumentovanú minulosť, pri ktorej by sa k nemu nijaký duševne zdravý politik nemohol priblížiť na podanie ruky ani v kozmickom skafandri.

Kočner je, samozrejme, z pohľadu zákona stále bezúhonný občan. No má nejakú povesť a existuje mnoho ľudí, ktorí si odsedeli dlhoročné tresty a majú ju významne lepšiu. Ak si s ním stranícke špičky a členovia vlád tykali, verejne podávali ruky a skryte s ním uzatvárali dohody či obchody, dialo sa to len preto, lebo jeho povesť neprekážala. Bolo im jedno, akým spôsobom nadobudol svoj majetok a vplyv, zaujímalo ich len to, či zo vzťahu s Kočnerom môžu mať nejaký prospech.

Bola to obľúbená formulka už od čias Vladimíra Mečiara: "Zákon porušený nebol." Ak niekto dokázal klamať, podvádzať a kradnúť tak, že to síce všetci vedeli, ale nikto to nevedel dokázať pred súdom, bolo to v poriadku. Ak vás za to nemôžu potrestať, nie je to zločin. Fico sa stal živým symbolom tohto postoja už len tým, že sa dodnes nevysťahoval z bytu v Bonaparte. Nemorálne konanie sa stalo spoločenskou normou. Vznikla vrstva, ktorá sa skutočne stala nedotknuteľnou. Ľudia, ktorí mali beztrestnosť zaručenú, mohli urobiť čokoľvek. Takmer čokoľvek.

Dobrou správou je, že vražda dvoch mladých ľudí už neprešla. Ako spoločnosť sme ešte nepadli na úplné dno. Tlak verejnosti napokon nahlodal systém, v ktorom sa politická moc a zločin navzájom kryli. V okamihu, keď si niekto objednal vraždu prokurátora, nevyhnutne prebudil aj imunitný systém spravodlivosti. S trochou šťastia sa dočkáme, že vrahovia Jána a Martiny budú mať za mrežami veľkú a prominentnú spoločnosť.