Taktický ústup kapitána Danka

Kapitán parlamentu Andrej Danko pripúšťa, že by mohol ustúpiť z prvej línie a prenechať vedenie národnej rady Tiborovi Bernaťákovi. On sám by sa pokúsil osobne prehovoriť ľudí v regiónoch, aby dali národniarom viac hlasov ako kedykoľvek predtým a na to vraj potrebuje veľa voľného času. Bol by to taký taktický ústup. Ako keď nemecké vojská takticky ustupovali zo Sovietskeho zväzu.

Dojem, že JUDr. Danko uteká pred problémami, ktoré si narobil, je v jeho prípade neodbytný. Nikto by sa napríklad neobťažoval preverovať temné podozrenie, že jeho rigoróznu prácu tvorí jediný citát jediného autora, keby nepredsedal zákonodarnému zboru. Hanby a ponižovania si už zažil dosť a azda sa už poučil, že ani prípadné bozkávanie diplomu jeho doktorský titul a dôstojnosť nezachránia. Bolo by múdrejšie ticho sa vypariť niekam, kde bude streľba menej intenzívna.

Danko by však mohol mať na odchod z druhej najvyššej ústavnej funkcie aj politické dôvody. Predseda SNS sa usilovne snaží cez šéfa ruskej dumy Viačeslava Volodina preniknúť do priazne Vladimíra Putina. Ako predseda silnej nacionalistickej strany s protizápadnou agendou by bol v Kremli nepochybne vítaný, no ako šéf parlamentu, ktorý hlasoval za Ficovo prozápadné programové vyhlásenie vlády, by mohol ostať trvalo zaseknutý v tom menej voňavom konci Volodinovho zažívacieho traktu.

Danko je vlastne v mimoriadne nepríjemnej situácii od okamihu, keď sa rozhodol vstúpiť do Ficovej vlády. Niežeby bol mal na výber. Majitelia strany chceli štátne zákazky, len preto si SNS kúpili a preto do nej dlhodobo investovali. Problémom je však volič, ktorý celkom určite nedával hlas Slotovým dedičom preto, aby spolu s Bélom Bugárom prikyvovali Ficovi na európske jadro, sankcie voči Rusku a liberálnu bruselskú legislatívu.

Výkonný riaditeľ SNS sa síce nechal počuť, že radšej bude v politickom dôchodku, než by mal vládnuť so Sulíkom, Matovičom a Kollárom, no netreba za tým hľadať lojalitu k umierajúcemu Smeru. Hoci Danko nepôsobí ako najbystrejší politik aktuálneho volebného cyklu, musel aspoň intuitívne vycítiť, že strana, ktorá má v názve národná, by mala mať niečo nacionalistické aj vo svojej agende. Práve exliberáli, chaotici i svetlohnedí by mohli byť jeho prirodzenými partnermi, ale až po voľbách. Teraz tlačia do popredia práve tie témy, ktoré by mal aj Danko, keby mohol. Momentálne sú opozičné strany jeho priamou konkurenciou, ktorá mu bude kradnúť voliča.

Keby to bol ktokoľvek iný, odchod z čela parlamentu a otvorene nacionalistická kampaň v regiónoch by mohli byť šikovným ťahom. No predstava, ako kapitán Danko svojimi rétorickými schopnosťami a osobným čarom zachraňuje volebný výsledok, je vskutku bizarná. Ak jeho prípadný ústup aspoň čiastočne zafunguje, tak len preto, že v budúcnosti by čakalo národniarov významne menej hanby a výsmechu.