Z politickej žumpy pomaly stúpa kpt. JUDr. Danko

Keby si kpt. JUDr. Andreja Danka vymysleli scenáristi bláznivej komédie o politike, nefungovala by. Bozkávanie výložiek či utajenie rigoróznej práce sú nepochybne skvostné zápletky nabité absurdným humorom, no keď v politickom sitcome padajú z postavičky archetypálneho hlupáka perly slabého ducha, musia zostať pre diváka zrozumiteľné. Veliteľ slovenského parlamentu toto kritérium väčšinou nespĺňa, a keď predsa, žáner sa automaticky mení na politickú dystópiu.

Vyhlásenia Andreja Danka o jeho obdive k regionálnym mikroputinom z Maďarska a Poľska sú zrozumiteľné dokonale. Kapitán doktor Danko v skutočnosti Orbána či Kaczynského neobdivuje, on im prosto iba závidí. Aj on by chcel mať svoju maličkú rurálnu diktatúrku, v ktorej by sa mu ľudia konečne nesmiali, pretože by im to zakázal. Prípadne by svojich posmievačov a kritikov rovno zlikvidoval. Je načase začať brať Andreja Danka smrteľne vážne a zastaviť ho skôr, ako stihne demontovať ústavné zriadenie.

Politické ciele kapitána doktora sú jasné. Radšej bude neobmedzene vládnucim kohútom na maličkom hnojisku, akoby musel slúžiť verejnému záujmu v jednom z regiónov ekonomickej superveľmoci, akou je Európska únia. Preňho je lepšie stať sa vazalom Ruska, ktoré mu pridelí Slovensko ako feudálne léno, na ktorom bude pánom života a smrti, než byť dvorným bláznom demokraticky voleného zákonodarného zboru. Pohromou by to bolo iba pre zvyšných päť miliónov obyvateľov krajiny.

Samozrejme, nie každý uzlík mentálnych či fyzických hendikepov s velikášskym komplexom to naozaj dotiahne na diktátora. Ale byť jedným z nich je skvelou východiskovou pozíciou. Príkladov máme dosť, od Napoleona cez Mussoliniho a Hitlera až po Orbána a Kaczynského. Keby ste roky nosili tašku Slotovi a nedokázali vyprodukovať jediný súvislý rečový prejav ani v materinskom jazyku, tiež by vám neostávalo iné, než sa navzdory osudu pretlačiť až na vrchol, alebo klesnúť na úplné dno. A súčasné okolnosti Dankovi významne pomáhajú.

Robert Fico v zúfalej snahe vybudovať si bezpečný úkryt na ústavnom súde neváhal staviť zmenu ústavného zákona na hnedú kartu. Jeho koaličný partner s rozhodujúcim harakterom ho v tom podporil. Béla Bugár je napokon dosť skúsený, aby vedel, že keď ste politicky mŕtvy, môže vám byť jedno, koľko klincov si zatlčiete do vlastnej truhly, rátajú sa už len okamžité výhody a benefity. Koalícia sa teda spoľahla na hlasy fašistov a tí si z nej nepekne vystrelili. Hrádza proti extrémizmu sa zosypala a zákon o voľbe ústavných sudcov neprešiel. Keby to Ficovi s Bugárom vyviedol niekto bystrejší a skúsenejší, aspoň by to nebola taká hanba. Ale Kotleba… to muselo bolieť.

Komu táto epizóda obzvlášť neuškodí, je Danko. Prosto sa len vráti k neoľudáckym koreňom. Dnes sa voči Kotlebovi vymedzuje, pretože je jeho jediným skutočným ideologickým konkurentom. Hlási sa k fašizmu omnoho otvorenejšie ako národniari, ide až po zákonný mantinel. No až bude po voľbách, budú kotlebovci pre Danka rovnako prirodzeným partnerom, akým bol v Maďarsku neonacistický Jobbik pre Orbánov Fidesz.

Dankovi zároveň pomáha aj opozícia, ktorá cieľavedome vytvára obraz Európskej únie ako neslobodnej diktatúry, ktorá poškodzuje slovenské národné záujmy. Až jej lídrom povypadávajú zo skríň všetci ich kostlivci, bude Danko pôsobiť ako etalón cti a politickej morálky. Stačí si pozrieť z archívu, ako sa Fico so Sulíkom vo verejnoprávnej televízii hádajú, kto z nich mal bližšie k Mariánovi Kočnerovi. A to nie je ani vrchol ľadovca, len snehový poprašok na jeho špičke.

Politické elity úplne rozložili štát a jeho inštitúcie. Nikto príčetný nemá jediný dôvod, aby im dôveroval. Blížime sa ku kritickému bodu, keď bude väčšina ochotná hlasovať za akýkoľvek poriadok, nech by sme zaň zaplatili akúkoľvek cenu. Ľudia si napokon nezvolia fanatikov a bláznov preto, lebo by verili, že im s nimi bude lepšie. Bude im stačiť, ak urobia zle tým, ktorých nenávidia.