Kpt. JUDr. Danko je dokonalou tvárou parlamentu

Je jedno, či uveríme, že kapitán doktor Andrej Danko naozaj dokázal obhájiť svoju rigoróznu prácu, neexistuje spôsob, ktorým by dokázal obhájiť jej ukrývanie pred verejnosťou. No nech už jeho vojenskej hodnosti či akademickému titulu pripíšeme akúkoľvek vážnosť, mandát na vedenie parlamentu nesúvisí s jeho schopnosťou veliť vojenskej jednotke ani so stupňom vzdelania. Získal ho v riadnom demokratickom procese.

Za Dankov titul nech sa hanbí univerzita, ktorá mu ho udelila, za kapitánske výložky armáda, ktorá ho povýšila. Občanovi by malo úplne stačiť, že sa v riadnych, férových a nezmanipulovaných voľbách mohol stať druhým najvyšším ústavným činiteľom. To je samé o sebe viac hanby, ako si môže civilizovaná krajina dovoliť.

Pokus odvolávať kapitána parlamentu pre nejasnosti okolo jeho rigoróznej práce by azda aj mal zmysel, keby bol Danko rešpektovaným politikom a zrazu by vzniklo podozrenie, že podvádzal v škole. Ale uviesť to ako primárny dôvod v prípade predsedu národnej rady, ktorý cielene pracuje na likvidácii demokratických inštitúcií, vedome podkopáva dlhodobú zahraničnopolitickú i obrannú stratégiu štátu a otvorene vyhlasuje, že má v úmysle zaviesť autoritársku vládu podľa maďarského vzoru, je holý nezmysel.

Doktor Danko je zrelý na odvolanie už dávno. Zlomovým okamihom nebolo bozkávanie výložiek, ale Putinovho zadku. V okamihu, keď vystúpil v ruskej dume, mal na svojej pozícii skončiť. To by však vyžadovalo, aby vládna koalícia brala vážne aspoň svoje vlastné programové vyhlásenie, ktorého súčasťou je aj euroatlantické ukotvenie štátu.

Dankovi nahráva aj impotencia parlamentnej opozície. Tá nemala skutočný úmysel odvolať predsedu zákonodarného zboru, ktorý sa stal bezpečnostným rizikom pre štát. Plánovala len zinscenovať ďalšiu klauniádu, v ktorej by ho mohla zosmiešňovať. Bolo by to ďalším mrhaním peňazí daňového poplatníka, keďže nijaký človek nedokáže predsedu Danka zosmiešniť tak, ako dokáže kapitána Danka zosmiešniť len doktor Danko.

Keby to opozícia myslela s odvolávaním Danka vážne, nepotrebovala by zložité výpočty v politickom Exceli, ba ani parlamentnú malú násobilku. Stačilo by jednoduché sčítanie a odčítanie dvojciferných čísiel.

Vládna väčšina v parlamente visí na jedinom hlásku. Asociálna demokracia poslanca Roberta Fica je politicky mŕtva, v tomto okamihu už v pokročilom štádiu rozkladu. Stačí sa pozrieť na množstvo nezávislých kandidátov v komunálnych voľbách. Ich súperi ich s obľubou označujú za biele kone Smeru a väčšina z nich pôvodne naozaj rátala s jeho podporou, no dnes by to bolo ako kandidovať za komunistickú stranu po novembri 89. Prosto s ním už nechcú mať nič spoločné.

Prevažujúcou stratégiou ľudí v Smere je prežiť aj budúci volebný cyklus. Nie nutne v parlamente, ale podľa možnosti aspoň na slobode. Zachráň sa kto môžeš, každý sám za seba, za akúkoľvek cenu.

Nie je to nič nové. Aj pred voľbami 1998 mnohí pochopili, že s Vladimírom Mečiarom je koniec a uzatvárali súkromné dohody s opozíciou. Menili informácie za prísľub beztrestnosti. Aj dnes sa bude kdekto pokúšať dosiahnuť postavenie chráneného svedka.

Keby opozícia dokázala presvedčiť jediného koaličného poslanca, mohla by si z Pellegriniho vlády a Dankovho parlamentu urobiť trhací kalendár. Na rozdiel od koaličných strán by ani nemusela rokovať s Kotlebom. Nemusela by totiž presadzovať vlastnú agendu, stačilo by blokovať koalíciu. Buď by to vláda dobrovoľne zabalila, alebo by musela otvorene hľadať podporu fašistov, čo je politický náklad, ktorý si nemôže žiaden z jej členov dovoliť.

Pokiaľ však opozícia nezvláda ani základy politického remesla, je lepšie ponechať Danka na jeho poste. V tom prípade totiž nikto nie je dokonalejším stelesnením schopností a kvalít zákonodarného zboru ako jeho súčasný kapitán.