Dvadsať percent po holej: Smer dostal nádherný výprask

Komunálne voľby potvrdili trend z regionálnych, ktoré ovládli nezávislí kandidáti. Väčšinou na úkor Smeru, ktorý prišiel o väčšinu miest a získal len pätinu starostov a poslancov. Strata Humenného, kde Jana Vaľová utrpela bolestný debakel, je pre stranu poslanca Fica skôr symbolickým odkazom, no veľmi zrozumiteľným: V mestách ste skončili, môžete to zabaliť.

Tajomstvom úspechu Smeru bola široká členská základňa, poctivo budované stranícke štruktúry až po úroveň jednotlivých dedín a tvrdá politická práca na lokálnej úrovni. Slovensko je stále rurálna krajina, parlamentné voľby u nás rozhoduje vidiek. Tam sa Smer ešte čiastočne drží, no stratil prakticky celé mestské obyvateľstvo. Nielen voličov, ale aj politické kádre, ktoré si politickú prácu na lokálnej úrovni oddreli.

Komunálna politika vyzerá úplne inak ako parlamentná. Hoci to dnes nie je veľmi populárne tvrdenie, v Smere pracovalo veľké množstvo schopných i čestných ľudí, ktorí sa snažili niečo urobiť pre svoju komunitu a Smer im k tomu dokázal poskytnúť najúčinnejšiu podporu. Nevedno, koľkým z nich sa naozaj zdvihol žalúdok a nechcú mať viac so Smerom nič spoločné, no väčšina z nich si uvedomila, že kandidovať s jeho podporou v roku 2018 by bolo, ako v roku 1990 štartovať za komunistickú stranu. Mnohí voliči považovali časť nezávislých kandidátov za biele kone Smeru, no často to boli ľudia, ktorí Smeru po udalostiach tohto roka jednoducho ukázali chrbát.

Mnohí nezávislí zasa kandidovali s podporou Progresívneho Slovenska, ktorého pomalá ale poctivá stratégia začína prinášať prvé ovocie. Práve ľudia v PS pochopili, že parlamentné voľby sa nevyhrávajú v Bratislave, stavili na podporu občianskeho aktivizmu a svoje štruktúry budujú systematicky zdola, od komunálnej úrovne.

V hlavnom meste bolo PS predmetom množstva uštipačných poznámok o partii politických diletantov, ktorých nik nepozná, ktorí len mudrujú v kaviarni, ale nie je ich vidieť. Teraz, keď Matúš Vallo s podporou PS a Spolu zvíťazil v Bratislave s viac ako presvedčivým odstupom od svojich súperov, azda ich začnú brať vážnejšie.

V tomto okamihu ešte nie je celkom jasné, na aký podiel nezávislých poslancov a starostov majú progresívni vplyv, no ak analytici hovoria o “hipsterskej vlne”, môžeme predpokladať, že nebude bezvýznamný. Smer bude nútený tento vývoj reflektovať a pokúsiť sa posilniť, alebo aspoň udržať svoj vplyv na vidieku. Uspieť v tom môže len s veľmi agresívnou konzervatívnou rétorikou.

Problémom je, že v tom okamihu už nezostalo nič, čím by sa Smer dokázal vymedziť. Strašenie migráciou a diktatúrou Bruselu je témou Richarda Sulíka. Útoky na menšiny každého druhu sú silnou stránkou Borisa Kollára. Pretláčanie spôsobu života primitívnych pastierov z doby bronzovej do súčasného zákonodarstva je agendou OĽaNO a KDH. Ak niekto túži po autoritárskej vláde alebo diktatúre, omnoho uveriteľnejšími sú preňho Andrej Danko alebo Marián Kotleba.

Smer sa bude musieť tlačiť na plne obsadený trh, navyše s tvárou Petra Pellegriniho, ktorý bude v tejto pozícii presvedčivý ako katolícky biskup na čele dúhového pochodu. Keby bol Smer štandardnou stranou, v ktorej si členská základňa demokraticky volí svoje vedenie, musel by okamžite vymeniť celé svoje mnohonásobne skompromitované a politicky impotentné predsedníctvo. Robert Fico však nikdy nedopustí, aby ho zbavili ilúzie moci, ktorú mu dáva pozícia predsedu strany, hoci reálne už nekontroluje nič. Ani len pád strany, ktorú vybudoval.

Ostatné parlamentné strany skončili na komunálnej úrovni celkom bezvýznamne. Nedokázali osloviť ani vidiek, ani mestá. Zdá sa, že v krajine rastie politická objednávka na iný spôsob správy veci verejných, ktorá už nemá záujem o populistické či extrémistické riešenia. Ak sa tento trend do parlamentných volieb posilní a vznikne aj adekvátna politická ponuka, stále máme šancu.