Andrej Kiska môže zahodiť šancu, ale zodpovednosti sa nezbaví

Najnovší prieskum agentúry Focus potvrdzuje, že Smer stratil viac voličov, ako má ktorákoľvek iná strana dohromady. Jeho koaliční partneri pomaly klesajú, Progresívne Slovensko a strana Spolu stúpli do zóny zvoliteľnosti. Súčasný trend je pozitívny, no nemá veľký zmysel zapodievať sa volebnými prognózami, kým Andrej Kiska vajatá, či prijať zodpovednosť za osud krajiny, alebo sa vrátiť k rodine.

Poslanec Robert Fico je stále odhodlaný vyhrať voľby, a možno sa mu to aj podarí. Vyhral aj Vladimír Mečiar v roku 1998. Vládu zostaviť nedokázal a Ficov koaličný potenciál nebude o nič vyšší. Nepochybne mu zostane tvrdé jadro voličov, ktorých nezaujíma, ako vodca zneužíva silu, hlavne, že ju má. No ktokoľvek by sa s ním spolčil, automaticky začne platiť horibilný politický účet za pohreby Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, štátnu radkyňu pre všetko, Bašternákove Bugatti, Kočnerove zmenky či nájomný byt v Bonaparte.

Kapitán doktor Andrej Danko tiež plánuje byť predsedom vlády, no v jeho prípade je to úplne normálne. Prečo by mal byť v akomkoľvek kontakte s realitou akurát pri mokrých snoch o východnej diktatúre za peniaze Európskej únie? Po volebnej noci sa, chudák, zrejme zobudí s kapitánskymi výložkami na akademickom talári ako nový exponát v múzeu politických kuriozít, tak mu ešte doprajme chvíľu bdelého snívania o vlastnej veľkosti.

Béla Bugár plánuje zúročiť svoj jedinečný charakter v prezidentských voľbách. Keby sa stretol v druhom kole s Mariánom Kotlebom alebo Štefanom Harabinom, dokonca by mohol mať šancu. Astronomicky malú, ale predsa. Pri počte a kvalite kandidátov bude prvé kolo viac ako voľby pripomínať (ruskú) ruletu, takže prekĺznuť by v ňom mohol dokonca aj on. Jeho kandidatúra každopádne jasne ukazuje, že Bugár vidí svoju budúcnosť v exekutíve celkom realisticky.

Kľúčové bude rozloženie síl na druhej strane barikády. Pokiaľ zostane druhou najsilnejšou stranou populistická SaS, dôjde síce k výmene moci, no rétorika Richarda Sulíka nenaznačuje, bže by sa zmenil aj štýl vládnutia. Generačnú výmenu a nový typ politiky predstavuje skôr Progresívne Slovensko, ktoré si poctivo buduje štruktúry a podporu zdola, od lokálnej úrovne. Problémom je, že strana, ktorá má vyššie ambície, ako stať sa ďalším rýchlokvaseným výťahom k moci, nemá veľa možností, ako určovať tón už v najbližšom volebnom cykle.

Značkou, ktorú by napriek všetkým výhradám mohli voliť ľudia trvajúci na členstve Slovenska v EÚ, je súčasný prezident republiky. Popularita mu klesá, to je však normálne. Akonáhle sa zapojí do reálnej politiky, neznechutí iba tých, ktorí by uprednostnili život v západnej gubernii Ruskej federácie. Rozľútostí aj obrovskú masu ľudí, ktorí podľahli fantazmagórii, že Slovensko je akýmsi mostom medzi východom a západom - bez migrantov, Rómov, homosexuálov, papuľnatých žien a kaviarenských mudrlantov, ale s eurom a peniazmi z Bruselu.

Kiska, ak sa odhodlá, bude musieť čeliť nemalej emocionálnej výzve - prestane byť “dobrým anjelom” či “láskavým strýcom z Popradu” a bude sa musieť stať lídrom. Lenže by sa neuchádzal o titul Mister sympatia, ale o výkonnú moc. K tomu nepotrebuje nadpolovičnú podporu, dokonca nemusí nutne prekonať ani dvadsať percent morálne skrachovaného Smeru. Jeho hlavným súperom bude Sulík, ktorý dlhodobo stagnuje na dvanástich percentách. A kto bude premiérom budúceho vládneho zlepenca, ten bude formovať charakter vlády a určovať jej priority.

Komunálne voľby ukázali, že objednávka na nový štýl politiky je významná. Voliči v nich ukázali, že chcú radikálnu zmenu, no zároveň odmietli extrémizmus. Kiska, hoci nie je práve fenomenálny rečník, ani by nemohol byť modelom sochy charizmatického lídra, má v tomto okamihu obrovskú príležitosť ovplyvniť osud krajiny. Možno na ďalších pár desaťročí.

Andrej Kiska má šancu aj zodpovednosť. Šancu zahodiť môže, to je jeho právo, no zodpovednosti sa zbaviť nedokáže.