Fico má stále veľké ambície, chce sa stať hrobárom Slovenska

Nápad, že by sa Robert Fico mohol stať ministrom zahraničných vecí je akurát natoľko nepríčetný, aby sme ho mohli považovať za reálny. Sebazničujúce šialenstvo vládnej koalície má svoj systém, do ktorého by tento krok celkom hladko zapadol. Poslanec Fico ako šéf diplomacie je vlastne len povýšením vojenskej hodnosti a akademického titulu Andreja Danka na princíp.

Smer má v oblasti zahraničnej politiky zúfalý nedostatok použiteľných kádrov, preto je Ľuboš Blaha pre stranu nielen použiteľný, ale priam dôležitý. Kde by vzali iného človeka, ktorý sa dokáže plynule dohovoriť aj cudzím jazykom a zároveň by mal aspoň hmlistú predstavu, o čom so svojimi partnermi rokuje? Keby urobili ministra zahraničných vecí z poslanca Blahu, bolo by to tiež tragikomické, no vo svojich následkoch možno trošku menej zničujúce, ako keby sa postu ujal poslanec Fico.

Predseda asociálnej demokracie by sa v novej funkcii vlastne potreboval naučiť jedinú vec - čo znamená výraz “persona non grata”. Všade tam, kde má Slovensko svojich strategických partnerov, je Fico jednoducho nežiadúca osoba. Museli by ho síce strpieť všade, kde to prikazuje diplomatický protokol, no nikto by s ním o ničom reálne nerokoval.

Skúste si predstaviť šéfa nemeckej diplomacie, ako si sadne za stôl s chlapom, ktorý jeho kancelárke dovliekol na pracovný obed štátnu radkyňu zdedenú po Antoninovi Vadalovi. Alebo ktoréhokoľvek diplomata, ako rokuje o citlivých veciach s ministrom, ktorý býva v byte daňového podvodníka. Kto by diskutoval o bezpečnostných stratégiách s expremiérom, ktorý šéfoval vláde v čase, keď Trinh Xuan Thanha unášali v jej lietadle?

Existuje samozrejme aj taká krajina, kde by Fica privítali srdečne a so zvláštnymi poctami. V Moskve by mu, samozrejme, s radosťou nachystali červený koberec a Vladimír Putin by mu nedal len ruku, ale aj pusu na obe líčka. Oslabenie ďalšieho štátu Európskej únie a jeho definitívne vtiahnutie do ruskej sféry vplyvu by bolo novým víťazstvom Kremľa v obnovenej studenej vojne proti Západu.

To je zároveň dôvod, prečo by Ficovu nominácia v koalícii celkom hladko prešla. Kapitán Danko vidí svoju budúcnosť ako vládca najzápadnejšej gubernie Ruskej federácie a Béla Bugár by prosto len rešpektoval Ficovo osobné rozhodnutie. Zaraziť by to mohol len prezident Kiska, keby ho odmietol vymenovať. S tým by mal Fico rátať, no aj tak by vznikli obrovské škody.

Pokiaľ predseda Ficovej vlády Peter Pellegrini príde s návrhom vymenovať svojho bossa za šéfa diplomacie, bude to jasný signál, že zahraničnopolitická orientácia Slovenska sa definitívne zmenila. Programové vyhlásenie vlády, s ktorým získala dôveru v národnej rade a hovorí o našom ukotvení v euroatlantických štruktúrach, by sa zmenilo na bezcenný zdrap papiera, ktorý je priveľmi tvrdý, aby sa dal použiť aspoň tým jedným spôsobom, ktorým by sa ešte dal zhodnotiť. Pre všetkých našich partnerov by to znamenalo, že s nami ďalej nemajú rátať a vraciame sa na východ, kam nás pôvodne ťahal Vladimír Mečiar.

Zdá sa, že poslanec Fico má ešte stále veľké ambície. Neplánuje pochovať len stranu, ktorú vybudoval vlastnou hlavou, ale aj celú krajinu. Keď Slovensko nebude patriť jemu, tak nikomu.