Andrej Danko sa chce stať novým Jozefom Tisom

Ruský útok na Ukrajinu bol prakticky nevyhnutný. Popularita Vladimíra Putina padla s cenami ropy, ak si ju chce obnoviť, musí zasa začať nejakú vojnu. Zdá sa, že Rusi vojny milujú, hlavne tie víťazné. Zrejme majú pocit, že v nich beztak nemajú čo stratiť. Keby sme museli žiť v Rusku, možno by nám vlastný život tiež nepripadal ako niečo, o čo by bola škoda prísť. Ťažko povedať, teraz môžeme len hádať, ale onedlho budeme vedieť. Naše politické elity nás totiž bezpečne stiahnu späť do náručia matičky Rusi.

Kpt. JUDr. Andrej Danko už ani zvlášť netají, že presadzuje politické záujmy Kremľa. Chce byť gubernátorom Slovenskej autonómnej oblasti Ruskej federácie a zatiaľ sa mu v napĺňaní tohto plánu nad očakávania darí. Napríklad aj vytrvalým blokovaním obrannej stratégie štátu, ktorá považuje Rusko za hrozbu.

Nerobte si žiadne ilúzie, že Danko, ako obvykle, iba nevie, čo tára. Jeho strategické myslenie je, samozrejme, na rovnakej úrovni ako jeho vojenská hodnosť či akademický titul, no pokiaľ ide o obhajovanie ruských imperiálnych záujmov, postupuje veľmi premysleným spôsobom. Isteže to nutne neznamená, že premýšľanie sa udialo v Dankovej hlave, tomu by bolo naozaj ťažko uveriť, lenže na výsledok to vplyv nemá. Slovenská republika bude chrániť ruských okupantov Ukrajiny.

Situácia nie je ani zďaleka taká zložitá, ako tvrdia slovenskí populisti. Stabilita  vlády v Rusku závisí od toho, koľko dokáže Putin rozdať ľuďom peňazí. Keď je cena ropy nad sto dolárov za barel, všetci majú čo jesť aj za čo piť. Národ je spokojný a ľúbi svojho cára. Keď je cena ropy nižšia, začína mať vládca problém. Dnes je cena ropy sotva polovicou toho, čo by Putin potreboval.

Keďže Rusko, krajina s najbohatšími prírodnými zdrojmi, nie je schopné vyprodukovať prakticky nič, za čo by bol niekto na svete ochotný dať peniaze, žije výhradne z vývozu surovín bez akejkoľvek pridanej hodnoty. To je vlastne ekonomika tretieho sveta a mimo Moskvy sa v skutočne Rusku žije ako v rozvojových krajinách. Prezident svojmu národu nemá čo dať, okrem nacionalistickej hrdosti a snov o minulej sláve, ktorá sa odjakživa merala počtom mŕtvych Rusov, čo sa nechali zabiť za Cára či za Stalina.

Útok na Ukrajinu nie je prvým vojenským výbojom Putinovho režimu, je iba najzhovädilejším z nich. Nielen preto, že Rusi olupujú a vraždia susedov, s ktorými po stáročia žili v spoločnom štáte. Skutočná lotrovina spočíva v tom, že Rusko je jednou z troch veľmocí, ktoré sa zaviazali, že budú garantovať suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny. Stalo sa tak v roku 1994, keď presvedčili Ukrajincov, aby sa vzdali svojho jadrového arzenálu. Rusko vtedy ukrajinské hranice nespochybnilo a zaviazalo sa rešpektovať ich a chrániť.

Od Rusov by sa však dalo čakať, že ich zmluva bude mať presne takú hodnotu, akú predstavuje cena papiera, na ktorom ju spísali. Problémom je, že Budapeštianske memorandum podpísali aj USA a Veľká Británia, ktoré sa anexii Krymu vojensky nečinne prizerali. Zmohli sa iba na ekonomické sankcie, aj to nie práve zdrvujúce. Ukrajina dopadla presne ako Československo v roku 1938 v Mníchove. Západ totiž dúfa, že keď nebude Putina dráždiť, uspokojí sa s kúskami Ukrajiny, alebo bárs aj s celou, ale ďalej nezájde. Bude to, samozrejme, fungovať rovnako dobre ako s Hitlerom a Sudetami.

Dnes Rusko nemá dostatočnú silu, aby sa mohlo vojensky postaviť Západu, no zájde presne tak ďaleko, ako ho pustia. Minimálne plánuje obnoviť pôvodnú sféru sovietskeho vplyvu, do ktorej spadáme aj my. Je to jeden z oficiálnych cieľov ruskej zahraničnej politiky. Odpor mu nekladie nik, ani my sami.

Značne by sme precenili kapitána Danka, keby sme si mysleli, že má v tomto jasno. Nepotrebuje tomu rozumieť. Už keď rečnil v ruskej dume a nikto sa mu nesmial, vedel, kde je jeho budúcnosť. Už sa vidí ako Jozef Tiso 21. storočia. Bude síce vládnuť v bábkovom štáte, no nik sa mu viac nebude verejne rehotať. Keď chcieť on bude, bude on aj generálom, ba aj admirálom, aj profesorom a hoci aj akademikom ruskej akadémie vied. A kto ho nebude brať vážne, ten pôjde na Sibír.