Väznenie aktivistov Greenpeace je len nesmelým krôčikom na ceste do Ruska

Nikto by asi nebol čakal, že aktivistov Greenpeace budú za vyvesenie transparentu na novácku baňu stíhať väzobne. Väčšina totiž vychádzala z chybného predpokladu, že hornonitrianske bane ťažia svoje nekvalitné hnedé uhlie a trávia vodu arzénom na území Európskej únie. Najznámejšia ekologická organizácia sveta plánuje svoje akcie celé mesiace, do najmenších detailov. V čase, keď začali s prípravami, sme ešte vyzerali ako jedna zo západných demokracií.

Väznenie ľudí z Greenpeace vyzerá ako ďalší politický signál, že Slovensko sa pridalo do spoločenstva ruských satelitov a začalo inštalovať klon Putinovho režimu. V Rusku je zatváranie občanov za pokojné protesty úplne bežné.

Hodnotiť rozhodnutie súdu nemá zmysel, kým nepoznáme jeho presné zdôvodnenie, bez ohľadu na to, že nemá žiadnu viditeľnú logiku. Zdravý rozum sa aktívne bráni predstave, že vyvesenie transparentu môže byť zločinom, a hoci by bolo, nie je jasné, ako chce súd väznením tucta aktivistov zabrániť globálnej organizácii ako Greenpeace, aby v nátlaku na bane pokračovala. Sudca sa však mohol ocitnúť v situácii, keď mu nezostávalo iné, ako uvaliť väzbu. Nevieme napríklad, čo mu predložila polícia a prokuratúra.

Prípad však nemá len právne, ale aj politické aspekty, ktoré sú dlhodobé a omnoho závažnejšie. Štát už roky nalieva do hornonitrianskych baní stovky miliónov eur, bez ktorých by okamžite skrachovali. Oficiálnym dôvodom je udržanie zamestnanosti, no v Novákoch fára stále viac zle platených cudzincov. Mzdy sú také nízke, že keby sme ich baníkom vyplácali len tak, bez toho aby pracovali, vyšlo by nás to stále lacnejšie. Skutočným užívateľom koncových výhod je uhľobarón Peter Čičmanec, jeden z oligarchov asociálnej demokracie poslanca Roberta Fica.

Peniaze v alobale boli jednou z ikonických káuz Smeru. Manželka poslanca Vladimíra Jánoša tvrdila, že z baní prinášal domov zväzky bankoviek, ktoré potom balil do alobalu. Jej tvrdenia polícia nikdy nevyšetrila. Špinu účinne zamietli pod koberec, smrad však zostal. A je to veľmi povedomý pach. Kto si chce niečo uliať zo štátneho peňazovodu, musí sa podeliť s jeho správcom. To je základný princíp.

Keby aktivisti Greenpeace vyvesili transparent na naozajstný strategický objekt, trebárs na jadrovú elektráreň, odišli by nanajvýš s pokutou. Prinajhoršom by dostali pár faciek od ochranky, ktorej členovia sa v zlatých deväťdesiatych rokoch živili protipožiarnou prevenciou. Lenže tentoraz sa protestujúci nedotkli záujmov štátu, ale majetku oligarchu. Reakcia bola okamžitá a nečakane tvrdá.

Bol to v podstate chybný odhad na strane Greenpeace. Pri plánovaní nevzali do úvahy banálnu vec: je obrovský rozdiel, či sprosto vynadáte policajtovi v službe alebo mafiánovi, ktorý má toho policajta na výplatnej páske. V prvom prípade dostanete poriadkovú pokutu, v druhom bitku, plus basu za výtržníctvo.

Je nepravdepodobné, že aktivisti Greenpeace zostanú za mrežami dlho, či dokonca dostanú po päť rokov basy. Jedno intenzívne pozastavenie sa Petra Pellegriniho môže byť ekvivalentom štyroch až piatich znepokojení Lucie Žitňanskej. Mohlo by to skončiť nejakým rozumným kompromisom medzi politikmi, uhľobarónom a aktivistami.

No dym z arzénovej brečky, v ktorej spaľujeme stovky miliónov eur, sa bude šíriť celou civilizovanou Európou. Väznenie aktivistov je nástrojom inej civilizácie, do ktorej chceme patriť. No ešte máme pred sebou dlhú cestu, kým sa staneme Západnou guberniou Ruskej federácie. Toto je na nej iba jeden z prvých, nesmelých krôčikov.