Robert Fico sám v poslednej Lavici

Bol to Robert Fico, kto si nevedel predstaviť, že by sa raz mal vrátiť do poslaneckej lavice, no dobrovoľný odchod z parlamentu napokon ohlásil Robert Kaliňák. So širokými ramenami a dobre zaobalenou hrozbou voči médiám, no tak akosi zbabelo. Tak potichu, ako to len šlo, medzi sviatkami, v servilnom denníku, ktorý je po necelých troch dekádach opäť považovaný za tlačový orgán strany. Keby nešlo o najdlhšie slúžiaceho ministra vnútra, ktorý na nepoznanie zmenil obraz Slovenska, nestál by za rozsiahlejší komentár ako bolo lakonické “neskoro” Richarda Sulíka.

Kaliňák si vraj uvedomil, ako narástol jeho dlh voči rodine. Nuž, prečo nie, na dlh voči spoločnosti by jeho odchod z národnej rady beztak nestačil ani ako prvá splátka. Kľúčové zložky polície dnes majú podobnú povesť, akú mala Slovenská informačná služba za vlády Vladimíra Mečiara a Kaliňákov imidž veľmi nezaostáva za vtedajším imidžom Ivana Lexu.

Stačí vymenovať len zlyhania, pre aké by v zrelších demokraciách minister definitívne skončil vo funkcii aj v politike: Hedviga Malinová, policajná výbušnina pribalená cestujúcemu do Írska, policajná streľba na auto plné študentov aj na vládnu limuzínu s podpredsedom národnej rady, vražda novinára a jeho snúbenice, kšefty s Bašternákom a “doba kešu”, únos Trinh Xuan Thanha vietnamskou tajnou službou v slovenskom vládnom špeciáli…

Zoznam určite nie je úplný, Kaliňák bol vo funkcii dlho a nezaháľal. Je temer nemožné spomenúť si na každú vec, ktorou sa diskvalifikoval. Napriek tomu si dokázal zachovať značnú popularitu a v ostatných voľbách získal druhý najvyšší počet preferenčných hlasov zo všetkých kandidátov. Viac ich získal iba Fico.

Kaliňákova pozícia v Smere bola neotrasiteľná. Keď Fico kandidoval na prezidenta republiky, okamžite vypukol boj medzi Kaliňákom a Pavlom Paškom o premiérske kreslo. Paška, hoci spoľahlivý a lojálny, nemal žiadnu šancu. Z politiky musel odísť po kauze s kúpou predraženého CT, ktorá bola v porovnaní s väčšinou Kaliňákových malérov skôr úsmevná. Lenže Fico napokon dostal ponižujúci volebný výprask od Andreja Kisku, politického diletanta, ktorý to len tak skúsil a vzápätí zistil, že ho moc vlastne vôbec nezaujíma. Preto prezidenta obaja tak zúrivo nenávidia - Fica pripravil o prezidentské, Kaliňáka o premiérske kreslo. Kaliňák bol Ficov korunný princ, bez akejkoľvek reálnej konkurencie. Lenže na čo by bolo dobré byť následníkom vládcu bez kráľovstva?

Jediný, kto ešte nevie, že expremiér Fico je politicky mŕtvy, je poslanec Fico. Chystá sa vyhrať voľby a dokonca sa mu to aj môže podariť. Aj Mečiar ich v 98. roku vyhral. Koaličný potenciál Smeru s Ficom ako lídrom je dnes rovnaký, ako bol potenciál HZDS s Mečiarom. A smer bez Fica je to isté ako HZDS bez Mečiara. Kaliňáka možno nazvať všeličím, ale hlupák rozhodne nie je. On vie, že je koniec.

Trčať v parlamente znamená pre Kaliňáka denne kľučkovať po jeho chodbách, aby sa vyhol novinárom, alebo počúvať v rokovacej sále nekonečné reči, ktoré ho musia príšerne nudiť. Je to len otravná povinnosť, z ktorej absolútne nič nemá, na poslanecký plat odkázaný rozhodne nie je. V spoločnosti, v ktorej sa pohybuje, z neho sotva zaplatíte kamarátom večeru a pár drinkov. Zabalil to a pokiaľ sa nedokáže niektoré z podozrení, že zneužil svoju funkciu, postupne o ňom prestaneme počuť. Zíde z očí, zíde z mysle.

Zaujímavejšie bude sledovať, ako dlho ešte vydrží v poslednej lavici Robert Fico. Lebo keď odíde Kaliňák, nezostal mu už nikto. Teda nikto, kto by sa rátal. Nanajvýš Ľuboš Blaha a iný politický planktón, ktorý sa poruve o zvoliteľné miesta na budúcej kandidátke. Ľudia, pre ktorých sú ďalšie štyri roky poslaneckého platu tou najvyššou mysliteľnou ambíciou. Viac sa už z Fica vyžmýkať nedá.