Pellegriniho ľudská tvár už Ficovu stranu nezachráni

Novoročný prejav predsedu vlády mnohí hodnotia ako posun k lepšiemu, pretože v ňom, na rozdiel od svojho predchodcu, nebol agresívny. Za kľúčovú udalosť, rovnako ako prezident Andrej Kiska, označil Peter Pellegrini vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. No pristupuje k nej ako k živelnej pohrome, ktorej sa nedalo zabrániť ani vyhnúť. Že by za ňu mohla najdlhšie vládnuca strana niesť politickú zodpovednosť, nepripustil ani náznakom. Naopak, má pocit, že len štátnicky múdre rozhodnutia predstaviteľov koalície pomohli dostať jej dopady pod kontrolu.

Pellegrinimu sa nepodarilo ani o piaď prekročiť tieň Roberta Fica. Zabalenú do ružového papiera a previazanú zlatou mašľou nám láskavým tónom predkladá rovnakú tézu - že Smer je úplne nevinný a robí aj nemožné, aby ochránil ľudí, ktorí sa dočista zbláznili. Vydiera strachom z extrémizmu, ako keby to bol jediný mysliteľný protipól k vláde jeho strany. Pellegriniho PR stratégia je od Ficovej odlišná, no jej obsah sa nezmenil.

Dokonca aj v tej časti prejavu, v ktorej sa premiérovi podarilo reflektovať jeden z najvážnejších problémov Slovenska, preukázal pozoruhodnú politickú impotenciu a zbabelosť.

Ak predseda vlády v novoročnom prejave spomenie problém starnúcej populácie, je to veľmi silný politický signál. Už dnes zápasíme s nedostatkom pracovnej sily a na budúce dôchodky jednoducho nebude mať kto pracovať. Pellegrini však zahodil šancu vysvetliť, že jediným reálnym riešením tohto problému je rozumná a pragmatická imigračná politika, vybublala z neho len prázdna floskula o podpore pôrodnosti.

Hoci by sa premiér rozhodol osobne prispieť k populačnej explózii a oplodniť toľko žien, koľko len fyzicky dokáže, krajine by tým veľmi nepomohol. Je totiž jednou zo zákonitostí demografie, že čím je spoločnosť blahobytnejšia, tým menej sa reprodukuje. Sociálna podpora mladých rodín je populistický nezmysel. Nie preto máme na Slovensku menej detí, lebo sme chudobní, ale naopak, máme sa tak dobre, ako ešte nikdy v dejinách.

Aby sme zasa Pellegrinimu nekrivdili, treba poznamenať, že je beztak v neriešiteľnej situácii. Nemá šancu reformovať Smer, ani keby na to našiel odvahu a mal na to politickú silu. Členovia strany, ktorí by boli aj po udalostiach minulého roka pre verejnosť akceptovateľní a mohli by sa pokúsiť vytvoriť akúsi sociálnu demokraciu s ľudskou tvárou, z nej hromadne utekajú. Marek Maďarič a Peter Kažimír sú dnes mimo hry, Miroslav Lajčák sa vytrvalo bráni prezidentskej kandidatúre s biľagom Smeru na čele. Veľmi dobre vedia, že aj keby zostali a zomkli sa okolo Pellegriniho, nič by tým nezmenili.

Smer bez Fica je virtuálna strana bez voliča. Určite by vo voľbách dokázala preliezť cez päťpercentné kvórum, ale v horizonte jedného až dvoch volebných cyklov by vyhnila z parlamentu ako HZDS bez Mečiara či SDKÚ bez Dzurindu. Ľudia nevolili Smer, ale Fica. Žiadna z parlamentných strán okrem Smeru nedostala dohromady toľko hlasov, koľko ich získal Fico osobne. Druhá najsilnejšia strana, SaS, dostala niečo cez tristotisíc platných hlasov, kým Fico sám nazbieral viac ako pol milióna krúžkov. Druhý najúspešnejší v národnej rade, Robert Kaliňák, ich mal 357 000, napriek tomu ju práve opustil. Na tých dvoch Robertoch strana stála a na nich aj padla.

Pellegrini svojím slušnejším prejavom azda dokáže zachrániť vlastnú tvár, no Smer a jeho vládu už nezachráni nik.