Fico by bol toxický aj pre fašistov

Dvanásťročný azyl na ústavnom súde stojí Robertovi Ficovi za akúkoľvek cenu. Politicky viac nemá čo stratiť, hlbšie poníženie ako miesto v poslednej parlamentnej lavici si predstaviť nedokáže. Bude hrať tvrdo a špinavo. Tvrdšie a špinavšie ako kedykoľvek predtým. Jeho vzbúrení koaliční partneri by mali rátať s najhorším a potom si to vynásobiť tromi.

Morálna spôsobilosť poslanca Fica na výkon funkcie ústavného sudcu je mimo akejkoľvek diskusie. Keby sme to mysleli s dobrými mravmi vážne, nemohol by sa stať ani obecným poslancom v Blatných Remetách. Lebo Ján Kuciak a Martina Kušnírová, lebo Bašternák a Bonaparte, lebo Mária Trošková a Antonino Vadala, lebo Sorosove deti a paktovanie s fašistami… dôvodov je dosť a stačil by aj jediný z nich.

Diskutabilná je len Ficova odborná spôsobilosť. Po funkčnom období Ivetty Macejkovej vlastne už ani Fico nedokáže latku podliezť, musí sa popod ňu pracne podkopať.  A treba mu priznať, že robí, čo môže. Trebárs taká dĺžka Ficovej právnickej praxe nezávisí od kalendára a jednoduchých počtov, ale od názoru poslancov vo výbore.

Zdravý rozum hovorí, že ústavu môžu vykladať iba špičkoví sudcovia alebo akademici, ktorí ju dlhodobo študujú. Lenže politika a právo majú so zdravým rozumom menej spoločného než psychiatria, azda aj preto sa právnikom v politike tak dobre darí. Buďme radi, že sa hlasovaním nerozhoduje o staviteľoch mostov alebo chirurgoch, škody na životoch by boli závratné.

Ústavných sudcov vyberú naši volení zástupcovia, lepší nástroj v konečnom dôsledku neexistuje. Ústavný súd, nech sa už stane akýmkoľvek, bude najbližších dvanásť rokov verným obrazom dnešného stavu našej spoločnosti. Máme nárok právo vedieť, kto má právo byť na ten obraz hrdý, alebo preň chodiť kanálmi.

Návrh utajiť voľbu ústavných sudcov je azda najväčšou obludnosťou, ktoré voľbu ústavných sudcov sprevádzajú. Poslanci, ak chcú, môžu si tajne voliť svoje vlastné parlamentné štruktúry. To je medzi nimi. No ústavných sudcov nevolia vo svojom vlastnom mene. Rozhodnú v mene svojich voličov, ktorí musia vedieť, ako hlasovali, pretože iba im sa poslanci zodpovedajú.

Ficova motivácia je jasná, ide mu o veľa. Dvanásť rokov v závetrí, mimo skutočnej verejnej kontroly, je preňho skvelým východiskom z krajnej núdze. Zostal by mu aspoň aký-taký formálny honor a značná miera inštitucionalizovanej ochrany. Politickí nepriatelia by naňho nemali žiaden dosah a ešte by im mohol robiť zle. V istom zmysle je to lepšie ako prezidentský palác. Dohodnúť sa s fašistami by bola pre Fica viac ako prijateľná cena. Politickú budúcnosť už nemá, takže tento obchod je z jeho pohľadu zadarmo.

Politické náklady pre Smer by však boli zničujúce, rovnako ako pre koaličných partnerov. Fico je dnes natoľko toxický, že už ho otvorene hádže cez palubu dokonca aj Béla Bugár. Otázkou zostáva, či by Fico nebol toxický aj pre samotných fašistov a či si s ním len nezahrali hru, ktorá ho mala skompromitovať a zničiť. Im je totiž ústavný súd ukradnutý, ich dlhodobým cieľom je beztak zmena ústavného zriadenia. Fico je stelesnením systému a bolo by prekvapujúce, keby zaňho zahlasovali aj verejne.

Ficova šanca na zvolenie vo verejnej voľbe je nenulová, no astronomicky nízka. Topí sa a práve mu kĺže spomedzi prstov aj posledná slamka. Čím je k nemu niekto bližšie, tým skôr ho stiahne so sebou.