Fico je mŕtvy, nech žije Harabin!

Chuchvalce prachu poletujúce v obraze počas príhovoru Štefana Harabina sú dokonalým doplnkom jeho reči. Scéna pripomína dedinský kulturák z osemdesiatych rokov, ruchy znejú, akoby ich ukradli zo zábavného programu z rovnakého obdobia. Len rečníkov prejav je anachronický. Keby ho prezidentský kandidát nemyslel smrteľne vážne, bol by fenomenálnou paródiou Benita Mussoliniho.

Postavička šesťdesiatnika, ktorý pre seba dokázal za každého režimu vyťažiť maximum a nevzdáva to ani na sklonku kariéry, by bola banálne tragikomická, keby nenachádzala takú masívnu odozvu v spoločnosti. Člen komunistickej strany, sudca, minister spravodlivosti a predseda najvyššieho súdu, ktorého kariérne vrcholy sa spájajú s Vladimírom Mečiarom a Robertom Ficom, sa stáva ikonou antisystémovej scény. Azda je aj zbytočné pripomínať, že keby mal náš súčasný systém nejakú konkrétnu tvár, bol by ňou práve Štefan Harabin, a nie George Soros.

Pripisovať Harabinovi vinu za súčasný stav súdnictva či jeho vnímanie verejnosťou, by bolo vskutku iracionálne. Keby sa bol sudcovský stav aktívne bránil, dnes by mal dôstojnosť a úctu, po ktorej jeho príslušníci túžia a Harabin by bol v advokácii. On však nikdy nešiel proti systému, práve naopak, obratne využíval všetky možnosti, ktoré mu otváral a k deravej legislatíve mal podobný vzťah ako myš k ementálu. Spoľahlivo plnil očakávania svojich politických mecenášov a vždy sa o svojich zodpovedne postaral. Je iba vrcholným produktom systému, v ktorom žijeme.

Harabin nepredstavuje riziko zmeny k horšiemu, len koniec pokryteckej hry na demokraciu západného typu a právny štát. Pomerne otvorene deklaruje, že mu ide o zavedenie autoritárskeho režimu, v ktorom prestanú platiť obmedzenia liberálnej demokracie. Za svojich partnerov považuje Čínu, Rusko a Irán, nepriateľom je Západ. V tomto sa nijako zásadne nelíši od Fica, Kotlebu, Kollára, Matoviča či Sulíka, len je úprimnejší. Každý z nich bude strácať voličov, ktorí presedlajú k najmenej opozeranému mesiášovi byzantského spôsobu vládnutia.

Ak sa Harabin prepracuje aj do druhého kola volieb, na čo si môžete staviť aj väčšiu sumu než celkom bezvýznamnú, získa takú prestíž, ktorá môže časť jeho antisystémovej konkurencie vymazať z politickej mapy. Stane sa z neho rozhodujúca politická sila, ktorá môže po parlamentných voľbách udávať tón slovenskej politiky. Pokiaľ k tomu dôjde, dotiahne na svojom chrbte do zákonodarstva a prípadne aj do exekutívy ľudí, pre ktorých je Marian Kotleba slaboch, kaviareň a slniečkar.

Mečiar a Fico sú politicky mŕtvi, ale kým bude trvať spoločenská objednávka, vhodný nástupca sa vždy nájde. Udalosti uplynulého roka ukázali, že slovenská spoločnosť sa od polovice deväťdesiatych rokov nikam zásadne neposunula, a to ani v podmienkach členskej krajiny Európskej únie. V tomto okamihu je už jednoducho neskoro, Harabin je odsúdený na úspech.