Populisti prehrali bitku, ale vojna pokračuje

Progresívne Slovensko a Spolu v ďalších voľbách potvrdili, že dokážu osloviť voliča znechuteného súčasnými pomermi v krajine. A stále to dokážu aj Kotlebovi fašisti. Lúzrom eurovolieb je starý, skompromitovaný politický establišment, od Smeru cez SaS a SNS až po Most. Éra hodnotovo prázdnych združení oportunistov, ktorí si nalepili na čelo najbližšiu voľnú ideologickú nálepku, sa pomaly končí. Neradno však z toho vyvodzovať ďalekosiahle optimistické závery.

Dvadsaťdvapercentná volebná účasť je stále hanebne nízka, ale aj tak je to slovenský rekord. Vďačíme zaň mobilizácii progresívcov a fašistov. Politická barikáda nebude v parlamentných voľbách oddeľovať pravicu od ľavice, ani liberálov od konzervatívcov. Bude to, ako v roku 1998, referendum o civilizačnom charaktere krajiny. Rozhodneme sa, či sa konečne staneme liberálnou demokraciou, alebo začneme budovať fašistický režim.

Vo voľbách '98 sme síce odmietli Vladimíra Mečiara, no štát naďalej beží na politickom operačnom systéme, ktorý nainštaloval, keď ho založil. Mikuláš Dzurinda ho len odladil a Robert Fico upgradoval.

Po tom, čo sme vstúpili do NATO a EÚ, sme podľahli ilúzii, že sme automaticky prijali aj demokraciu západného typu. Ukázalo sa, že Fico a jeho Smer naďalej prevádzkovali Mečiarov mafiánsko-oligarchický štát, ktorý drvivá väčšina ľudí stále odmieta. Otázkou je, čo si o rok vyberú - transformáciu na skutočnú demokraciu s funkčnými inštitúciami, alebo fašizmus.

Strany ako SaS, SNS, Sme rodina či Smer volia ľudia z najrôznejších príčin. Nevedno koľkí z nich práve preto, lebo nenávidia “buzerantov”, “cigošov”, “židákov”, “moslimákov”, slniečkarov” a kaviarenských povaľačov. No fašizmus nie je nadávka, ale svetonázor, a jediný autentický fašista na slovenskej politickej scéne je Kotleba. Čo ešte môže držať premýšľavejšiu časť nenávistného elektorátu pri iných stranách, sú Kotlebove pochybné schopnosti. Teraz, keď zmizne v Bruseli jediný člen ĽSNS, ktorý dokáže použiť rozvitú vetu, to bude ešte citeľnejšie.

Do hry však vstúpia dva nové subjekty - strana Andreja Kisku a strana Štefana Harabina. Kiska začína ako silný hráč, no zatiaľ nemá reálny program ani stranu. To síce ani Harabin, ale on ich ani nepotrebuje. Úplne mu bude stačiť, keď bude autenticky nenávistný a agresívny. Má solídny rastový potenciál, nielen na úkor Kotlebu, ale aj Kollára, Sulíka, Fica a Danka.

Kiska by zasa mohol loviť v konzervatívnom proeurópskom rybníku a povyberať nejaké hlasy Hlinovej KDH, SaS aj OĽaNO. Akurát ani zďaleka nie je isté, že sa prezident v straníckej politike nájde a uchytí. Jeho doterajšie pôsobenie vyvoláva skôr skepsu. 

Európske voľby potvrdili pozitívny trend a priniesli nádej, ale šampanské ešte pokojne nechajte v chladničke. Zatiaľ si môžeme nanajvýš dopriať trochu tej čistej, ničím neskalenej škodoradosti, že Mečiarovo politické dedičstvo odhodlane pochoduje na smetisko politických dejín. Ak ho ale nahradia fašisti, budeme naň ešte spomínať ako na zlatý vek.