Kapitán Danko môže začať písať pozývací list pre svojich ruských priateľov

Ruskí komunisti predkladajú do dumy zákon o oprávnenosti okupácie Československa. Nebolo by prekvapením, keby napokon prešiel, je totiž v úplnom súlade so zahraničnou politikou Kremľa. Česko a Slovensko, spolu s ostatnými krajinami niekdajšieho sovietskeho bloku, považuje Moskva za vzbúrenecké, odpadlícke gubernie, ktoré ju zradili. Dúfajme. Existuje totiž aj horšia možnosť, že pre Rusko sme len legitímna vojnová korisť, ktorú si pri najbližšej vhodnej príležitosti opäť vezme.

Zákon navrhovaný komunistami má priznať okupantom Československa postavenie vojnových veteránov, aj s náležitými sociálnymi výhodami. Tomu sa dá porozumieť - zabíjanie neozbrojených civilov mohol byť traumatizujúci zážitok, ktorý zanechal na duševnom zdraví vrahov trvalé následky. Pokiaľ sa im chce ruský daňový poplatník poskladať na lepšie životné podmienky, je to výhradne jeho vec.

Vyhlásiť okupáciu našej krajiny za legálnu je však otvorený akt nepriateľstva. Suverénne štáty zvyknú na takéto prejavy reagovať veľmi jednoznačne.

Je, samozrejme, zbytočné očakávať, že kapitán slovenského parlamentu JUDr. Danko sa teraz dištancuje od svojho osobného priateľa Viačeslava Volodyna, ktorý je šéfom ruskej dumy a prominentným členom sankčných zoznamov Európskej únie. Je všeobecne známe, že SNS je národná strana, pre ktorú sú národné záujmy sväté a nedotknuteľné. Síce sú to ruské národné záujmy, ale tomu tých pár ľudí z okraja Gaussovej krivky, ktorí sú stále ochotní voliť kpt. JUDR. Danka, beztak nerozumie.

Vláda však reagovať bude, pretože aj žiadna reakcia je v tomto prípade reakcia. Bola by diplomatickým ekvivalentom spustenia gatí na pol žrde a úctivým, hlbokým predklonom. Pokiaľ by si vláda Petra Pellegriniho výnimočne chcela zachovať aj nejakú tú dôstojnosť, minimom by bolo okamžité zrušenie jeho júnovej návštevy v Moskve. Pellegrini si tam má potriasať rukou s Vladimírom Putinom, čiže s ruským lídrom, ktorý vyhlásil, že najväčšou katastrofou 20. storočia bol rozpad Sovietskeho zväzu.

Koho by prekvapilo, že nie druhá svetová vojna, v ktorej zahynulo skoro toľko Rusov ako počas stalinského teroru, ten nedával na dejepise pozor. Rusi nikdy nespomínajú druhú svetovú vojnu, zásadne hovoria o Veľkej vlasteneckej vojne. Tá začala až v roku 1941. Dovtedy boli Sovieti spojencami nacistického Nemecka. Európu si vopred rozdelili a kým Hitler nezradil Stalina a nezaútočil na Sovietsky zväz, spoločne okupovali Poľsko. Na konci vojny nás neoslobodili, ale dobyli, akurát nás nakoniec museli dobývať od svojho bývalého spojenca.

Keď sme na konci šesťdesiatych rokov už dočista zblbli z komunistickej propagandy a uverili sme, že sovieti sú naši priatelia a rovnocenní partneri, rozhodli sme zaviesť vlastnú, trochu menej autoritársku verziu komunistického režimu. Moskva nás okamžite vrátila do reality a začala nás vojensky okupovať. Okupácia vydržala až kým boľševizmus neskrachoval a nerozpadlo sa sovietske impérium. Ak to Putin považuje za katastrofu, nie je to bonmot, ale vytýčenie politickej línie - Rusi chcú späť svoje stratené územia.

To, čo je pre Rusko katastrofou, je základom našej suverenity. Ak v dnešnom Rusku niekto pripravuje zákon, podľa ktorého bola okupácia našej krajiny legálna a legitímna, spochybňuje našu suverenitu. A keby ju negarantovalo naše členstvo v NATO a EÚ, bolo by len otázkou času, kedy by ju spochybnili aj nové okupačné jednotky. Nejaký ten kapitán, čo by napísal pozývací list, v ktorom by žiadal našu ochranu pred liberálnym fašizmom Západu, by sa už nepochybne našiel.