Kiskove škaredé káčatko zrazu zakvákalo

Vstup Juraja Šeligu do strany Andreja Kisku je prekvapujúci, hoci nie celkom nečakaný. Prosto len nik neveril, že hlava štátu aj po piatich rokoch v najvyššej ústavnej funkcii dokázala zostať úplným politickým diletantom. Bývalý organizátor protestov Za slušné Slovensko je síce sám o sebe bezúhonný a akceptovateľný, v spojení s prezidentovou stranou, zvlášť v tejto fáze jej rozbiehania, je však vyslovene toxický.

Prvý protest po vražde Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka neorganizoval Juraj Šeliga, ale veľmi rýchle sa stal prirodzeným lídrom hnutia, ktoré naberalo obrovskú hybnosť.

Krajina práve očakávala masívne protesty s rekordnou účasťou. Robert Fico už odovzdal premiérske kreslo Petrovi Pellegrinimu, ale koalícia a vláda, po rokovaniach s prezidentom, prežila. Hrozilo, že rozhnevaným ľuďom na námestiach to stačiť nebude a budú sa dožadovať predčasných volieb.

Organizátori sa stretli s hlavou štátu. Na druhý deň protest zrušili. Tlačovou správou. Aktivisti z ostatných miest sa o tom dozvedeli z novín. Racionálne vysvetlenie formovali niekoľko dní. V prvom okamihu sa frustrovaná verejnosť dozvedela iba to, že organizátori dlho dumali a toto vydumali. Lebo zrazu pocítili ťarchu zodpovednosti, keby dohnali Slovensko k predčasným voľbám bez príčetnej alternatívy.

Pri spätnom pohľade im dokonca môžeme dať za pravdu. Nevytvorili čas len na to, aby nejaká príčetná alternatíva vznikla, ale aj na to, aby sa Smer a jeho koaliční partneri dôkladne znemožnili a oslabili.

V danom okamihu však celá záležitosť naozaj nepôsobila dôveryhodne. Myšlienke, že Kiska by mohol mať politické ambície, ktoré by v predčasných voľbách vyfučali hore komínom, nechýbala logika.

Šeliga veľmi rázne poprel, že by ho ktokoľvek ovplyvňoval. Kiska rázne poprel, že by kohokoľvek ovplyvňoval. Žiadne politické ambície predsa nemal.

Protesty už nikdy nenadobudli pôvodnú energiu, ale verejnosť napokon akceptovala realitu. Nemalo zmysel donekonečna sa piplať v niečom, čo malo hodnotu ktorejkoľvek inej konšpiračnej teórie.

Potom prezident oznámil, že na prezidentský úrad už kandidovať nebude. Po dlhom vajataní ohlásil, že vstúpi do politiky. A prvý človek, ktorý verejne vstupuje do strany, o ktorej stále nič nevieme, lebo detaily chce Kiska verejne oznámiť až po skončení funkcie, je Juraj Šeliga.

Nuž, kým to vyzeralo ako kačka, chodilo to ako kačka, ale kikiríkalo to ako kohút, mohol to byť pokojne aj zmutovaný havran alebo iná hračka chaotického politického ekosystému. A zrazu to zakvákalo.

Samozrejme, Kiskovi ani Šeligovi do hlavy nevidíme. Iba oni dvaja vedia ako to bolo naozaj. A práve v tom spočíva ich problém. Toto nie je súdny proces, v ktorom by platila prezumpcia neviny. Nikto nebude mať snahu dokazovať im, že sa takto vopred dohodli. Otázka znie, koľkí im uveria, že to nebol politický obchod?

Pomlčme o tom, aký priestor Kiska so Šeligom práve vytvorili na kompromitáciu samotných protestov. To predsa Kisku zaujímať nemusí. A dnes už ani Šeligu. Zle to vyzerá. Veľmi škaredé, priam hnusné káčatko. Aj keby z neho raz vyrástla labuť, tak už len čierna.

Otázka, či Šeliga nepredal protesty za politickú kariéru v prezidentskej strane, je úplne legitímna. Tupou konšpiračnou teóriou bude, že Jána a Martinu nechal zavraždiť Kiska, aby mohol prebrať politickú moc a Šeliga bol iba jeho bábkou. Stačí chvíľu počkať a budú jej plné konšpiračné weby. Bude mať tuhý koreň a budú ich ňou mlátiť po hlavách minimálne do volieb. To ich ale trápiť nemusí, kto zožerie túto sprostosť, nikdy nebude ich volič.

Problémom budú pochybnosti v ich vlastnej cieľovej skupine. Kiskovi sa podarilo vytvoriť stranu tak, že urobil špinavý politický kšeft a zatĺkal ho. Vytvoril pochybnosti o svojej strane skôr, ako ju stihol verejne predstaviť. To je zrejme slovenský rekord.