Komentár Antona Adamčíka: Dobré nápady učiteľov končia v „šuplíkoch"?

Zhodou okolností pred takmer 30 rokmi som ako čerstvý absolvent učiteľstva pre 1. stupeň ZŠ začal s nadšením meniť veľa vecí vo vyučovaní už od prvého dňa. Spočiatku tak trochu nadivoko, neskôr oficiálne. Teda od roku 1993 už spolu so skupinou učiteľov pod experimentálnym projektom Škola hrou, ktorý som vtedy vypracoval a vtedajšie ministerstvo školstva ho aj oficiálne schválilo. Po štyroch rokoch, to som už bol mimo školstva, mi bývalí kolegovia volali, že riaditeľ školy experiment zrušil. Pracovníčka ministerstva školstva, kam som sa išiel osobne informovať, mi povedala, že o ničom takom nevedia a keďže nemajú dostatok pracovníkov, nevedia to ani fyzicky overiť. Dodnes nebol experiment vyhodnotený a oficiálne ukončený. Keby ste ho hľadali na webe ministerstva, nenájdete tam ani zmienku.

Tiež zhodou okolností som už ako reportér TV JOJ mal možnosť nakrúcať vystúpenie poslankyne Zuzany Zimenovej – expertky strany SaS pre inkluzívne vzdelávanie, ktorá zisťovala, či má ministerstvo školstva zoznam schválených experimentov, v akom sú stave a pri ukončených aké sú výsledky. Dostala vraj informáciu, že rezort „nedisponuje žiadnym komplexným zoznamom experimentálnych overovaní." Preložené do laickej reči, ministerstvo nemá prehľad o tom, kde kto experimentuje, experimentoval a ako experimentovanie dopadlo. Na webe ministerstva nájdeme iba zoznam za posledné 3 roky.
Pani Zimenová tentoraz už zažila déjà vu, pretože o rovnakú informáciu žiadala ministerstvo školstva pre desiatimi rokmi a dostala podobnú odpoveď.

V minulom roku o to isté žiadala Daniela Čorbová z iniciatívy Deti nepočkajú a s rovnakým výsledkom. Okomentovala to ako „krádež na inováciách národa". Tvrdé slová, ale výstižné. Ministerka školstva totiž tvrdí, že experimenty vyhodnocujú a ak sa preukáže, že to v praxi funguje, zakomponujú to do vzdelávacích programov. Čo znamená, že verejnosť a učitelia sa nedozvedia kto, kedy, aký výskum a s akým výsledkom urobil. Ministerstvo si to necháva ako svoje tajomstvo.

Daniela Čorbová je právničkou a poukazuje na to, že ministerstvo školstva je zo zákona povinné viesť zoznamy experimentov a ich výsledky, ktoré schválilo. Ide v podstate o výskum, ktorý ako taký podlieha rovnakým pravidlám ako ktorýkoľvek iný vedecký výskum.

Neviem si predstaviť situáciu, že by Slovenská akadémia vied nemala prehľad o svojich výskumných projektoch a ich výsledky by nepublikovala, ale odkladala do „šuplíka". A ten „šuplík" plný zaujímavých poznatkov by sa určite aj hodil niekomu z „našich", kto práve píše rigoróznu alebo habilitačnú prácu.

Toto všetko možno nahnevá, lebo je to lajdácke a nefér. Ale najviac nahnevá to, že deti, o ktoré by logicky ministerstvu školstva malo ísť, na to doplácajú najviac. Keby experimenty a výsledky boli dostupné každému učiteľovi, poprípade aj rodičovi, situácia na školách mohla byť ďaleko iná. Učitelia z prešovského okresu netušia, čo robia učitelia na Záhorí a opačne. Možno požiadajú o schválenie experimentu, ktorý už na opačnom konci republiky úspešne overila iná škola. Nemuseli by sa trápiť písaním projektu a celým schvaľovacím procesom. Jednoducho by sa naň odvolali a uplatnili v praxi.

Keď to nedokáže štát, dokáže to občianska iniciatíva. Daniela Čorbová už iniciovala spoluprácu s ďalšími organizáciami osobnosťami na tzv. Fóre proaktívnych škôl s medzinárodnou pôsobnosťou. Mala by to byť sieť dostupná pre učiteľov a školy, ktoré sa môžu inšpirovať inými, alebo aj opačne -publikovať výsledky svojich inovácií.

S podobnou iniciatívou prichádza napríklad aj Miroslav Sopko z OĽaNO. Navrhuje vytvoriť tzv. register inovácií a mal by fungovať podobne ako sociálna sieť.

Vytvorenie takejto siete by pomohlo učiteľom, rodičom poprípade aj študentom, získať prehľad o experimentovaní na Slovensku, poprípade aj v zahraničí. Celé to ale aj tak bude nanič, pokiaľ ministerstvo niečo neurobí s rámcovými učebnými plánmi. Tie sú príliš zošnurované a pripomínajú viac manuál ako rámcový plán.