Komentár Antona Adamčíka: Socialistické školstvo vraj bolo lepšie ako to dnešné...

Socialistické školstvo vraj bolo lepšie ako to dnešné... Takéto výroky a tvrdenia sa v súvislosti s Novembrom´89 objavovali v komentároch, blogoch či statusoch na sociálnych sieťach. Takto zovšeobecňujúce tvrdenia ma provokujú, pretože sa tvária akoby hovorili za každého z nás, aj za mňa. A mňa sa nepýtali, čo si myslím o socialistickom školstve. A nielen mňa. Problém nevidím v tom, že niekto socialistické školstvo takto vyhodnotil, ale to, že svoje subjektívne kritériá kvality povýšil nad všetky ostatné a „objektivizoval“ ich. Žiaľ, to je práve to, čo som ja osobne počas socializmu zažíval v školskom systéme a čo mu najväčšmi vyčítam. Niekto (úrad, vláda, odborník) ma zbavuje suverenity hodnotiť javy a veci podľa môjho osobného hodnotového rebríčka a na jeho základe sa rozhodovať. V socialistickom školstve by som musel pred tabuľou odpovedať, že socialistické školstvo je lepšie ako kapitalistické. Lebo „správna“ odpoveď bola už daná. Viem, že by som na takto položenú otázku odpovedal protiotázkou – z hľadiska akých hodnôt mám posúdiť, ktoré školstvo je lepšie?

V tomto prípade posúdim na základe môjho subjektívneho hodnotového rebríčka.

Za môjho „základného“ školáctva sa učilo veľa ideologicky ladeného učiva, na druhej strane rozsah nebol veľký, veľa sa opakovalo a povedzme moji matikári ocenili viac myslenie ako „správny“ postup či výsledok. Moja generácia mala a má lepšie nacvičené základné zručnosti (vďaka častému opakovaniu učiva), ale zas menší rozhľad i rozsah vedomostí v porovnaní s dnešnými generáciami.

Čo majú ale obidve školstvá spoločné, je to, že ani moja, ani dnešná generácia príliš nevyniká kritickým a tvorivým myslením, alebo hodnotiacim myslením. Hodnotili autority, hodnotenie od žiakov a študentov nikoho nezaujímalo. Hodnoty boli dané zvrchu ako jediné správne. Dôsledky pociťujeme dodnes.

Stále veľká časť našich obyvateľov nevie dostatočne nasýtiť potrebu hodnotiť a posudzovať. Zároveň však má problém v hodnotách sa orientovať a uvedomovať si ich. Preto zvyčajne hľadá oporu v hodnoteniach nejakých autorít a tie len mechanicky preberá. Lebo to povedala uznávaná autorita, alebo informačný zdroj. V minulosti kňaz, učiteľ, štátnik, jediná strana. Rozdiel je len ten, že kým za socíku museli všetci zdieľať hodnotový rebríček jedinej autority - KSČ, dnes si každý môže vybrať svoju "KSČ". A každá „KSČ“ má tendenciu považovať svoj hodnotový rebríček za jediný objektívny a správny, ostatné označuje ako pomýlené, nemorálne, zvrátené, poburujúce.

Svoju "KSČ" má aj školstvo. A či ide o hodnoty natlačené OECD, alebo štátnymi vzdelávacími inštitúciami, stále ide o jednu ideológiu, jeden hodnotový systém pri hodnotení kvality školstva. A čo je ešte horšie, že táto "KSČ" pôsobí v celom svete, v každej krajine, pretože sa odvoláva na „odborníkov“. Rozdiel je iba ten, že niekde hodnoty tejto "KSČ" uplatňujú prísnejšie, inde menej. Hodnotový rebríček socialistického školstva, dnešného postsocialistického, súčasného kapitalistického, alebo feudálneho z 18. storočia z Pruska, či Rakúsko-Uhorska, je v zásade rovnaký. Najvyššou hodnotou nie je dieťa, človek, jeho myseľ, nápad, diverzita, ale úroveň "osvojenia si odborných vedomostí a zručností". Plagiátorstvo je vyššou hodnotou ako originál, alebo akákoľvek ľudská pridaná hodnota.

Školstvo (industriálne) síce prinieslo gramotnosť, poznatky, informácie, pozdvihlo hospodársky zaostalé krajiny a urýchľovalo vedecko-technickú revolúciu...ale za akú cenu? Industriálna doba odchádza a prichádza epocha vzdelanostnej spoločnosti. Žiaľ, industriálne školstvo predtým a ani teraz, nie je schopné podporovať schopnosti potrebné pre postindustriálnu epochu. Naopak, potláča ich, vychováva a vzdeláva poslušného poddaného či robotníka pre industriálnu dobu.

Ak sa chceme školstvo naozaj posunúť do postindustriálnej doby, musíme rozbiť hodnotový monopol v školstve a ponúknuť variabilitu hodnotových systémov.

O čom „točím“? Z mojej skúsenosti si málokto uvedomuje fakt, že naše hodnotové systémy sú viac-menej trvalé a nemenné, že sa s nimi rodíme, že v jednej rodine ich má každé dieťa radikálne odlišné. Že hodnotová variabilita u ľudí je takou variabilitou ako v prírode druhová variabilita. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí chápu ihneď, iní nechápu ani pod sprchou argumentov. A nezávisí to od úrovne formálneho vzdelania. Je to rôzne. Prekvapuje ma, že medzi odborníkmi v oblasti pedagogiky nachádzam nechápavých aj medzi otitulovanými spredu i zozadu a prekvapuje ma, keď chápu obyčajní ľudia, alebo z úplne iných odborov.

Niekedy ma desí tá obmedzenosť, keď študovaný/neštudovaný človek žije vierou, že existuje len jeden "správny" hodnotový systém a každý iný je "nesprávny".

Kým človek nezačne pozorovať a uvedomovať si vlastné „vrodené“ hodnoty a porovnávať ich z inými, kým nepripustí, že iný hodnotový systém je len iný a nič viac, že ten môj je len jedna z mnohých možností, zostane obmedzený vo svojej sociálnej bubline, ktorá samu seba presviedča, že je jediná správna a ostatní sú blbí a nevedomí.

Školstvo od čias Márie-Terézie je práve takou sociálnou bublinou. Povinná školská dochádzka je povinné vymývanie hodnotových orientácií detí, kde odmeňované a chválené sú tie, ktoré sa rýchlejšie asimilovali s „akademickými“ hodnotami. Z tohoto pohľadu je školstvo len legálnou štátom podporovanou sektou. Teória výchovy a vzdelávania je sústava metód a postupov ako primäť dieťa k osvojeniu si vedomostí, zručností a hodnôt, ktoré podsúva nejaký školský „guru“. Formy vyučovania nápadne pripomínajú slepé stádo, ktoré netuší kam je vedené. Spolieha sa na vodcu. Tí najchytrejší kráčajú samostatne v presvedčení, že sú slobodní. Nie sú. Iba samostatne hodnotia podľa kritérií, ktoré si osvojili od vodcu. Stačí si všimnúť bežnú rétoriku ľudí, kde sa boja svoje vlastné výroky prezentovať ako svoj pohľad, videnie, svoj úsudok na základe vlastného hodnotového rebríčka. Častejšie je odvolávanie sa na nimi uznávané autority.

Až vtedy, keď o hodnote poznatkov, zručností a vedomostí bude rozhodovať dieťa samé, budeme môcť hovoriť o nejakej hodnotovej diverzite. Až vtedy, keď dieťa bude môcť riadiť svoj život na základe vlastného poznania, vlastného hodnotového rebríčka, potom budeme môcť hovoriť o školstve s hodnotovou diverzitou. Riešením je sebariadené vzdelávanie.

A na záver trollom ušetrím čas - hodnotová diverzita sa má týkať konkrétne všeobecno-vzdelávacích škôl (MŠ,ZŠ a gymnázií), odborné školstvo (SŠ a VŠ) má tvoriť diverzitu ako celok. Čo znamená, že konkrétna škola si sama určí hodnotový systém a kritériá na kvalitu absolventa zamestnávateľ, alebo profesijné organizácie.

Všetko a podrobnejšie je už vo vízii Slobodný vzdelávací trh, tu:
https://drive.google.com/open?id=17TXr60lHVQfttIA8vCvEnz-QCTRkgRUE