Zrúcaninu Augiášovho chlieva sa čistiť neoplatí

Fotografia Dušana Kováčika v putách nepochybne mnohých potešila, no zadržanie Zoroslava Kollára je pre zasvätených omnoho väčšou senzáciou. Pri všetkej úcte k prezumpcii neviny, keby bol pravdivý len malý zlomok mýtov a legiend, ktoré o ňom v právnických kruhoch kolujú, stačilo by to na výnimočne dlhý trest. Keby sa rozhodol skrátiť si ho výmenou za spoluprácu s prokurátorom, nemusí tu zostať veľa sudcov, ktorí by ho mohli potrestať.

Jedna vec je, čo o Zorovi Kollárovi ľudia hovoria, iná, čo o ňom policajti naozaj vedia, a ešte úplne odlišná, čo mu bude vedieť prokurátor dokázať pred súdom. Obzvlášť, keby malo dokazovanie prebiehať pred vysoko motivovaným sudcom. Na kožu tohto medveďa ešte nepite, možno ho práve vydurili z jaskyne, ale zatiaľ behá po lese.

Stále je to však významná udalosť, ktorá minimálne vytvára priestor na nádej. Teda, nádej istého druhu. Lebo aj Augiášov chliev má zmysel čistiť len do okamihu, kým vôbec stojí a nerozpustil sa v splaškoch.

Zoroslav Kollár je ten kúsok domina, ktorý so sebou môže strhnúť veľkú časť justície. Dlhodobo sa o ňom hovorí ako o najvplyvnejšom vybavovačovi súdnych sporov na Slovensku. Veľmi potichu a s dôsledným obzretím sa cez plece, pretože z neho mávali strach aj ľudia, ktorí inak sami vzbudzovali obavy.

Časy, keď sme sa hrali hru, že súdy súdia spravodlivo, nestranne a v súlade so zákonmi, len laici ich rozsudkom nie vždy dokážu do hĺbky porozumieť, beznádejne skončili. Spláchla ich Kočnerova Threema a následné výpovede sudcov, ktorí sa rozhodli spolupracovať s prokuratúrou. Dôveryhodnosť súdnictva prerazila dno a teraz sa už len tak voľne rúti, nevedno kam.

Spôsobili to samotní sudcovia, a nielen tí, ktorí sú dnes väzobne stíhaní. Spoluvinu na tomto stave má aj mlčiaca väčšina, ktorá v nevyhovujúcich podmienkach, v atmosfére neustáleho strachu, so stiahnutým chvostom robila, čo mohla, alebo čo vrchnosť žiadala. Bez nároku na úplatok, za svoj riadny plat, z ktorého aj sudca platí hypotéku, kupuje jedlo a tankuje do svojho auta na lízing.

Ľudsky by sa tomu azda aj dalo rozumieť, lenže sudcovia majú v spoločnosti celkom výnimočné postavenie, ktoré majú danú ústavou a zákonmi. Sú jednou z najprivilegovanejších skupín, no napriek tomu sa už po desaťročia správajú ako proletári v ozdobných habitoch. Ak sudca mlčky akceptuje, že spravodlivosť môže byť na predaj, stáva sa slúžkou oligarchov, bezškrupulóznych advokátov, skorumpovaných politikov a všakovakých vybavovačov kočnerovskej úrovne. A to hovoríme len o tých, ktorí sami nikdy nič nevzali, len sa diskrétne otočili chrbtom, aby nemuseli čeliť šikanovaniu mocných. Netreba veľa empatie, aby to človek pochopil, no kto nemá odvahu postaviť sa zlu, nemal by si obliekať sudcovský talár a rozhodovať o osudoch ľudí. Zarobiť sa dá aj v iných právnických profesiách, omnoho viac a dokonca aj celkom legálnym spôsobom. Trebárs taký notár, ak už nežije priam v bohatstve, tak celkom určite aspoň v blahobyte, bez stresu a bez tlaku.

Omnoho väčší problém predstavujú tí, ktorí tento stav vytvorili a osobne z neho ťažili. Je ich, dúfajme, menej, no aj tak ich nie je málo. Pokiaľ sú mýty a legendy o Zorovi Kollárovi aspoň čiastočne pravdivé, zložito budú na najvyššom súde hľadať sudcu, ktorý mu nikdy nevyšiel v ústrety. Pomlčiac o tom, že v postavení spolupracujúceho obvineného by mohol ukazovať prstom aj na takých, ktorí mu v ústrety nikdy nevyšli, len rozhodli v jeho prospech v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím, či nezáväzným, lež dôrazne vysloveným právnym názorom svojho nadriadeného.

Ak už máme hovoriť o kupovaní rozsudkov, je načase priznať si, že nešlo o nejaký exces. Fixerov s povesťou Kočnera či Kollára sú na Slovensku prinajmenšom tucty. Právnické mýty a legendy obsahujú nejeden veľký obchodný spor, o ktorom rozhodla najvyššia ponuka. Ak ide o milióny a viete, že protivník hrá falošne, pokušenie je extrémne. Nech po takom človeku hádže kamene, koho podvodníci pripravili o existenciu, ale zostal zásadový a nezaplatil svojmu advokátovi niečo navyše, aby sa mohol podeliť aj so sudcom. Obzvlášť, keď to bolo zjavne bez rizika, a vždy je predsa lepšie získať polovicu z niečoho, než sto percent z ničoho.

Možno to ako exces začalo, ale v priebehu desaťročí sa z toho stala, keďže nikým nepostihovaná, tak široko akceptovaná norma. Aj o tej sa hovorí len šeptom, s obzretím cez plece a vypnutým mobilom.

Bratislavské súdy sú už po Kočnerovej Threeme kriticky oslabené. Ak budú dôkazy proti Kollárovi silné, môže sa stať, že bude naše súdnictvo, obzvlášť v hlavnom meste, na nejaký čas prakticky nefunkčné. Niežeby si doteraz plnilo svoju skutočnú funkciu. Akurát sme na dobrej ceste zistiť, že dnes, v roku 2020, musíme začať právny štát budovať na zelenej lúke.