Ako Jaroslavovi Naďovi zachutila moc

Hádať sa s našou múdrou vládou, či dokáže plošné testovanie zabrzdiť šírenie hnusoby, absolútne nemá zmysel. Nejde o boj s hnusobou, ale o veľkosť premiérovho... oné... ega. Dostal nápad, aj ho nahlas vyslovil pred nemeckou spolkovou kancelárkou, už mu teda nezostáva iné, ako si trochu zahazardovať. No zveriť výterovú spartakiádu pod velenie armády bol nápad, ktorý samotné testovanie vo všetkých ohľadoch významne prekonáva.

Pre spravodlivosť treba povedať, že plošné testovanie v réžii armády nevyzeralo hneď na prvý pohľad tak tupo, aké tupé to v skutočnosti je. Minister obrany napríklad nevymenil všetkých generálov za kamarátov z modlitebného krúžku, ako Marek Krajčí riaditeľov kľúčových nemocníc. Pre Naďa stále pracujú ľudia, ktorí svojej práci rozumejú. No hoci stále vedia, čo vlastne riadia, aj ako to majú riadiť, medicínskym otázkam nerozumejú o nič lepšie, ako dobrí kresťania ministra zdravotníctva. Nedisponujú personálom, znalosťami, skúsenosťami ani vybavením, ktoré na plošné testovanie potrebujú. Radoví vojaci si to odtrpia ako regulovčíci pešej dopravy na miestach testovania. Budú sa pri tom snažiť dobre vyzerať a milo správať, a vďaka im za to.

Na koho vláda preniesla reálny výkon Matovičovej testiády sú samosprávy a zdravotníci, ale pod velením armády, čiže rozkazom. Dnes je už pomerne jasné, že v priebehu histórie vzniklo mnoho bystrejších nápadov, ktoré skončili pohromou.

Svoje kvality konečne ukázal aj minister obrany Jaroslav Naď, ktorý ešte tesne pred voľbami vyzeral bezmála ako vzor triezveho profesionála s vysokou osobnou integritou. Dnes odkazuje lekárskej komore, aby vymenila svojho prezidenta, pretože si s ním dovoľuje nesúhlasiť v odborných medicínskych otázkach. Buďme veľkorysí, odpusťme ministrovi obrany, že jeho výzva je neokrôchaná i treskúco hlúpa. Čo mu však prepáčiť nemožno, je zúfalý deficit demokratického myslenia.

Samozrejme, armádu nemožno riadiť demokraticky, vojaci fungujú na povel a veliacich dôstojníkov si nevolia. Preto je dokonca jedným z lepších nápadov tejto koalície, že do kresla ministra obrany neposadila vojaka. Na riadenie armády máme náčelníka generálneho štábu, minister má byť politik. Práve preto, lebo demokratický politik na čele rezortu dokáže nazerať na veci inými očami, než človek, ktorý je po desaťročia zvyknutý, že podriadení pred ním poslušne zrazia opätky, zasalutujú a poklusom vyrazia vykonať rozkaz.

Ministrovi Naďovi, žiaľ, civilné maniere dlho nevydržali. Buď v priebehu niekoľkých mesiacov uveril v seba samého vierou náboženského charakteru, alebo si len zvykol, že v stave núdze sa o rozkazoch nediskutuje. A veď nech, len si bude musieť rýchlo zopakovať, komuže to vlastne velí, a komu teda fakt nie.

Lekárska komora síce nie je inštitúcia, ktorá by si bola vydobyla zvláštny rešpekt lekárov, o širokej verejnosti celkom pomlčiac, no rozkazom vrchného obersturmbannprincipála v Matovičovom testovacom šapitó rozhodne nepodlieha. A azda najväčším problémom tohto vojenského cvičenia je, že Naďovmu veleniu podliehajú vedci a lekári, ktorí na rozdiel od neho vedia, čo robia. Vedia, a stále hlasnejšie hovoria, že budú robiť kontraproduktívnu a nebezpečnú hlúposť. Keby ich niekto naozaj počúval, táto krajina by si zrejme ušetrila veľa problémov, no treba zdôrazniť, že za cenu značne nepríjemných osobných pocitov Igora Matoviča. A to teda rozhodne nie je cena, ktorú by bola táto vláda ochotná zaplatiť.

Nebezpečná hlúposť by mohla prerásť do samovražednej stupidity, ak ešte zdravotníckym pracovníkom, ktorí nemajú záujem vystupovať v tejto klauniáde, nariadia pracovnú povinnosť. Samozrejme, poslúchnu rozkaz, poslušne pôjdu vytierať nosy. Akurát niet tej sily, ktorá by ich tu potom ešte udržala. A keby chcel obersturmbannprincipál Naď vedieť, aká bude šanca na ich návrat počas tretej vlny covidu, nech sa pokojne opýta prezidenta lekárskej komory. Ten ich lákal domov aj teraz, vskutku dojímavou výzvou, no kyvadlovú dopravu pre nich organizovať nemusel.

Jaroslav Naď by mal v tejto situácii mnoho možností, ako si zachrániť tvár. Mohol trebárs taktne mlčať a alibisticky zdôrazňovať, že iba vykonáva rozkazy. Vyzeral by síce trochu ako guma a celkom ako slaboch, aj by tým prišiel o príležitosť natlačiť sa hlboko do premiérovej priazne, no veľa by tým nestratil. Lebo ak to celé dopadne podľa očakávania odborníkov, ktorí nabrali odvahu varovať pred následkami, hádajte, kto bude na vine? Keby sa dali staviť peniaze na prvého odvolaného ministra tejto vlády, Jaroslav Naď by bol celkom dobrý tip.