Igor Matovič je ako pes, ktorý chytil auto

Dav s fakľami a vidlami zbiera guráž na poriadny lynč už dlho, a je mu jedno, kto pôjde v čele. Protest na výročie 17. novembra síce zvolávajú neonacisti, sprostí násilníci z futbalových štadiónov a ochrancovia mafie, no ak budú úspešní, ťažko to dávať za vinu rozzúreným ľuďom, ktorí sa k nim pridajú. Netrpezlivo čakali na volebnú zmenu, a teraz majú pocit, že sa po nej všetko ešte zhoršilo.

Na obranu Igora Matoviča a jeho vlády by sa dalo povedať, že k radikálnemu zhoršeniu situácie prispela globálna pandémia, za ktorú nemôže. Identické problémy majú prakticky všetky krajiny sveta. To je však iba polovica pravdy.

Slovenský cisár Igor I. Ohromný prosto nie je schopný vládnuť. Nemožno mu vyčítať, že je neskúsený, každý raz musí začať. Dalo by sa mu azda odpustiť i to, že bol na vládu zúfalo nepripravený, veď volebný výsledok zaskočil aj jeho samotného. Keby podával normálny amatérsky výkon, zaslúžil by si trochu tolerancie. Jeho vláda je však vládou diletantov, navyše takých, ktorí v seba uverili vierou náboženského charakteru. Pocit, že majú za chrbtom moc štátu, dáva jej členom pocit bohorovnosti. Premiér úprimne verí, že kto s ním bezvýhradne nesúhlasí, neobdivuje nestabilné záblesky jeho stabilnej geniality a neskláňa sa pred jeho jasnozrivosťou, je jeho nepriateľom.

Jeho nápad s plošným testovaním populácie bol napríklad hodný širokej, vecnej diskusie. Na jej konci sme dokonca mohli dospieť ku konsenzu, že jeho realizáciou by sme mohli viac získať než stratiť. Pre Matoviča to však bola otázka osobnej prestíže a národ do testovania doslova dokopal, sprostým vydieraním. Ani sa tým netajil. Vygeneroval tým viac „blbej nálady“, ako neschopnosťou účinne a včas dostať k ľuďom ekonomickú pomoc. Napriek tomu, že Európska únia doposiaľ nepredstaviteľným spôsobom uvoľnila svoje pravidlá, aby zmiernila hospodárske dopady pandemických opatrení.

Matovič prosto nedokáže vládnuť, ale nedokáže ani pustiť moc z rúk. Jeho vládu azda najlepšie vystihuje ikonická scéna z Nolanovho filmu Batman – Temný rytier, v ktorej superzloduch Joker vysvetľuje svojmu dokaličenému oponentovi na nemocničnom lôžku: „Vyzerám ako niekto, kto má plán? Vieš čo som? Som pes, ktorý naháňa autá. Neviem, čo by som s ním robil, keby som nejaké chytil.“

Matovičovi sa to napokon podarilo. Nadšene sa zahryzol do zadného nárazníka auta, ktoré ho vlečie za sebou, a zatiaľ mu to pripadá ako zábava, lebo sa naňho všetci dívajú a všetci o ňom hovoria. Výsledok je vopred jasný, no pustiť sa už nedokáže, hoci cíti, že zábava sa pomaly končí a o chvíľu to začne bolieť.

Blížia sa Vianoce. V tomto období obvykle všetko ostatné prehluší otravné „jingle bells“ na každom rohu a nákupná horúčka. Po ňom sa všetko na dva týždne zastaví, vášne sa upokoja a ľudia mávajú iracionálny pocit, že po Novom roku začínajú odznova, s čistým stolom. V roku 2020 si však mnohé rodiny nebudú môcť dovoliť ani vianočný stromček a normálnu štedrú večeru. Frustrácia a hnev naberajú také rozmery, aké sme tu nevideli ani po 40 rokoch totalitného režimu.

Parlamentná opozícia by musela byť úplne retardovaná a v kóme, keby sa túto situáciu nepokúsila využiť. V podstate si len robí svoj džob. Problémom je, že opozíciu tvorí nesúrodá zmes neofašistov s predsedom, ktorému hrozí štyri a pol roka za mrežami a politických gaunerov, ktorých lokaji si vo vyšetrovacej väzbe organizujú spevácku súťaž kajúcnikov. Medzi nimi aj sudcovia najvyššieho súdu, policajný prezident či špeciálny prokurátor. Toto je ich historická šanca. Nielen dostať sa k moci, ale predovšetkým uchrániť si slobodu.

Opozícii stačí presmerovať oprávnený hnev ľudí, na ktorom vo februári dosurfoval do vlády Igor Matovič. Je to vlna, ktorá nakoniec môže premiéra spláchnuť a s ním aj poslednú šancu na slušnejšiu krajinu.

Rozzúrený dav síce bude na konci svojej „revolúcie“ ešte frustrovanejší, než po ostatných parlamentných voľbách, ale je úplne prirodzené, že ľudia v hneve neprijímajú racionálne a múdre rozhodnutia. Nadávať im za to, je ako nadávať na počasie.

Keby mali Igor I. Ohromný a jeho štafáž aspoň trochu zdravého rozumu, 17. novembra by v Bratislave stiahli všetky policajné hliadky z ulíc, poradili by ľuďom, aby nechodili von, pokiaľ sa len nechcú zúčastniť na proteste, a ponechali by veciam voľný priebeh. Asi by vznikli nejaké materiálne škody, no v dlhodobom horizonte by to vyšlo krajinu lacnejšie, než rázny policajný zásah. Ak sa totiž do nahnevaných, no v jadre slušných ľudí, ktorí sa majú stať palivom fašisticko-mafiánskej revolúcie, pustia policajní ťažkoodenci a vodné delá, budú mať pocit, že bojujú na správnej strane revolučnej barikády. Ak sa budú dívať na horiace hlavné mesto, budú sa už po ceste domov hanbiť.

Klobúk strýca Gaussa nepustí, nejaké percento násilníckych gaunerov v populácii vždy bolo, a vždy aj bude. Teraz je dôležité nenahnať im do náručia oprávnene rozzúrenú väčšinu, ktorá sa stále dožaduje toho istého – slušne spravovanej krajiny. Dať im to, je plne v Matovičovej kompetencii.