Kľúčovou tvárou neonacisticko-komunistického protestu je Ján Čarnogurský

Má to svoje tragikomické čaro, keď 17. novembra zorganizujú protest pohrobkovia dvoch zločineckých režimovc - komunisti a neonacisti. Trebárs taký Robert Fico, ten má predsa k demokracii ďalej, než k Norbertovi Bödörövi. Tvrdí, že november 1989 si vôbec nevšimol, ťažko mu však uveriť. Dodnes mu musí byť smutno, že bol iba trojnásobným premiérom, ktorého demokracia pomerne rázne spláchla do žumpy politických dejín, a nie generálny tajomník ÚV KSČ, ktorý by prosto nechal svoju opozíciu pozatvárať.

Keď Fico zahlási z novembrovej tribúny, že „táto krajina potrebuje ľudskú tvár“, je to vtip, o ktorý by bolo škoda prísť. S Ficovými vládami sa totiž spája množstvo ľudských tvárí, ktoré stoja za pripomenutie: Vladimír Mečiar a Ján Slota, jeho prví koaliční partneri. Marian Janušek a Igor Štefanov, prví slovenskí ministri, ktorí právoplatne dostali jedenásť a deväť rokov za nástenkový tender. Mária Trošková, ktorá k nemu prišla na úrad vlády z postele Antonina Vadalu, dnes už právoplatne odsúdeného za obchodovanie s drogami. Dobroslav Trnka, ktorého telefonát s Marianom Kočnerom sa stal hitom internetu. Dušan Kováčik, šéf špeciálnej prokuratúry, ktorý dnes sedí vo vyšetrovacej väzbe. Monika Jankovská, štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, toho času vo vyšetrovacej väzbe. Policajný prezident Tibor Gašpar, toho času vo vyšetrovacej väzbe. Právoplatne odsúdený daňový podvodník Ladislav Bašternák, od ktorého si Fico prenajímal svoj luxusný byt...

Výpočet tvárí formujúcich Slovensko počas Ficových vlád nie je ani zďaleka kompletný, ale celkom dobre ukazuje, čo jeho výrok v skutočnosti znamená. Ficovo Slovensko je Slovenskom mafie, keby už malo mať tvár konkrétneho človeka, mohol by sa ňou stať Miroslav Marček, ktorý zastrelil Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú.

Pre spravodlivosť však treba dodať, že Fico sa na novembrovom proteste iba zviezol, autorom nápadu boli neonacisti. Sedemnásty november je symbolom slobody, a Marian Kotleba skutočne bojuje o svoju slobodu. Na prvom stupni už dostal za šírenie nacistickej symboliky štyri a pol roka, čo by preňho neznamenalo iba dlhý pobyt za mrežami, ale aj definitívny koniec politickej kariéry.

To, prirodzene, neznamená, že každý, kto prišiel na demonštráciu, je neonacista. Vláda Igora Matoviča dáva ľuďom dostatok dôvodov na protest, v tomto ohľade je vlastne tou najproduktívnejšou, akú sme tu mali od čias Vladimíra Mečiara. (Ten dostal ľudí do ulíc už po ustanovujúcej schôdzi národnej rady.) Nejaký ten Jano z Horného Výplachu, na hranici funkčnej gramotnosti, ktorý nechce nič, len normálne pracovať rukami, aby mohol svojim deťom položiť na stôl jedlo, nemá kapacitu, aby analyzoval politickú agendu Fica či Kotlebu. Už teraz žije na dlh a nevie, či jeho rodina bude jesť aj po Novom roku. Prišiel dať najavo, že tadiaľto cesta nevedie, rozhodne nie pre neho. V hneve ani on neprijíma múdre rozhodnutia, to nedokáže nikto, no nerobí to z neho nácka.

Celkom iný meter platí účastníkov protestu, ktorí na ňom rečnili. Keď medzi Milanom Mazurekom a Marianom Kotlebom vystúpi aj bývalý premiér Ján Čarnogurský, celkom presne vie, čo robí, aj koho podporuje. Dalo by sa povedať, že sa konečne aj verejne prihlásil k ľudáckemu a gardistickému odkazu svojho otca. Za to mu patrí vďaka, lebo tak definitívne prestane kompromitovať idey konzervativizmu a kresťanskej demokracie. Tie sú totiž pevnou súčasťou liberálnej demokracie, kým klérofašistický odkaz vojnového štátu je totalitný.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že coming out prominentného potomka prominentného ľudáka je dnes bezvýznamný, to by však znamenalo rodinu Čarnogurských hrubo podceniť. Má za sebou pomaly storočie politických súbojov a intríg, remeslo sa v nej dedí z otca na syna, plánuje sa na dekády vopred a márne by ste dnes hľadali na Slovensku niekoho, kto je lepšie pripravený využiť prípadnú šancu. V skutočnosti by mohol Čarnogurského verejný prejav medzi Mazurekom a Kotlebom predznamenávať budúcu koaličnú krízu, aj nebezpečnú politickú zmenu.

Igor Matovič považuje za svojho kľúčového partnera Borisa Kollára. Práve Kollárovo hnutie Sme rodina je však plné ľudí, ktorí patria do „sociálnej bubliny“ Čarnogurských. Najviditeľnejší je vojenskými uniformami posadnutý posledný križiak Milan Krajniak, no nie je jediný.

Ak Matovič túto krízu nezvládne, jedného rána sa zobudí na to, že ho obľúbený spojenec bodol do chrbta dobre naostreným hákovým krížom. A my ostatní sa s ním zobudíme do veľmi škaredého, hnedého rána.