Sulíkov plán nie je dosť šialený, aby dokázal uspokojiť Matoviča

Igorovi Matovičovi nemožno uprieť, že dokáže veci významne zlepšovať. Trebárs taký Boris Kollár pri ňom vyzerá ako demokratický politik a Richard Sulík ako zrelý štátnik. V skutočnosti sa od februára ani jeden z koaličných partnerov ozlomkrky nevyvíjal k lepšiemu, len premiér naplno rozvinul svoj potenciál. Zadávanie domácich úloh ministrom, prázdne vyhrážky odchodom z vlastnej vlády a ohňostroj vzrušujúcich nápadov, to všetko neodbytne pripomína žiačika so špeciálnymi potrebami a kľúčmi od riaditeľne.

V ideálnom svete by premiér poveril členov vlády, aby spoločne vypracovali krízový plán, ktorý bude zahŕňať epidemiologické opatrenia, no zohľadní aj skutočnosť, že hoci nie len chlebom je človek živý, bez chleba prosto neprežije. Ministri zdravotníctva, hospodárstva, financií a sociálnych vecí by potom dlho diskutovali a možno by sa občas aj škaredo pohádali, kým by našli kompromis, ktorý by uchránil najväčší možný počet ľudí pred nákazou i exekúciou. Napriek tŕnistej ceste kompromisov ho mohli mať hotový už niekedy v auguste.

Nežijeme však v ideálnom svete, krajine šéfuje riaditeľ Slovenska a priľahlých dimenzií Igor Matovič. Keď jeho viceriaditeľ a minister hospodárstva priveľa mudroval, nakázal mu, aby teda prišiel s geniálnejším nápadom zalomázenia hnusoby, než on sám. Richard Sulík, hoc tiež netrpí atrofovaným egom, urobil vcelku rozumnú vec, keď pozbieral fungujúce opatrenia, ktoré sa už kdesi osvedčili a namiešal ich tak, aby nákaze nezačal účinne konkurovať obyčajný hlad.

Sulík totiž, napriek všetkým výhradám k jeho politickým eskapádam, používa na rozmýšľanie mozog. Väčšinou síce len v rámcoch tabuľkového procesora, ale predsa. Vie, že keby sa začali kopiť mŕtve telá na chodbách nemocníc, žiadna vláda by nedokázala politicky prežiť najbližšie, pravdepodobne predčasné voľby. No keď ľudia nebudú mať čím nakŕmiť svoje deti, mohli by sa začať členovia vlády obávať aj o fyzické prežitie svojich rozhodnutí. História nás totiž učí, že hlad temer nevyhnutne vedie k revolúciám a povstaniam, ktoré nebývajú nežné.

Problémom je, že Sulíkov plán úplne ignoruje direktorove spektakulárne nápady, dočista mu chýba mediálna atraktivita. Rúška, odstupy, dezinfekcia, masívne, lež cielené testovanie... no iste, všetci vieme, že to funguje, lenže nikoho na svete to neohúri. Majú to už všade. To nemohol vymyslieť aspoň plošnú dezinfekciu Slovenska z vojenských lietadiel? Niečo, v čom by sa našiel aj Jaroslav Naď, a k čomu by si Milan Krajniak mohol obliecť maskáče? Jadrové bombardovanie hnusoby kobercovým testovaním by to síce  neprekonalo, ale aspoň by to nebol úplný debakel.

Minister zdravotníctva Marek Krajčí sa direktorovi vlády neprieči, má dostatok zdravého kariérneho pudu, aby plánoval iba realizáciu náhlych poryvov šéfovej mysle. Za to mu patrí obdiv, keďže musí byť extrémne náročné plánovať čokoľvek, čo je predvídateľné asi ako generátor náhodných čísiel. Keby nič iné, stane sa z Krajčího veľkňaz improvizovaných zázrakov na počkanie, a kto vie, raz možno aj svätý patrón pohrebníctva.

Hlas Zuzany Čaputovej, ktorá zmierlivým tónom hovorí, že by bolo dobré upokojiť sa, sadnúť si, v pokoji sa porozprávať o tom, čo by nás mohlo ochrániť pred chorobou i biedou zároveň, znie ako posolstvo z inej galaxie, od nejakej vyspelejšej civilizácie, ktorá tú Matovičovu predbehla o celé tisícročia. Pritom to nie je nič objavné, len hlas obyčajného rozumu. Má ho skoro každý, kto nie je členom slovenskej vlády.

Dobrou správou je, že žiadna kríza netrvá večne. Tí, ktorí prežijú Matovičovo zachraňovanie životov, budú najbližšie azda voliť trochu racionálnejšie.