Pri Sulíkovi je aj Pellegrini štátnik

Richard Sulík je ochotný aj niečo zniesť, keď bude Igor Matovič ďalej zatvárať ľudí. Je veru možné, že majiteľ SaS nikdy vo svojom živote nemal bližšie k postaveniu rohožky pred dverami premiérskej latríny, právom sa mu teda môže zdať, že čosi znáša. Akurát tu nejde o ubolené ego ministra hospodárstva, ale o životy miliónov ľudí, ktoré sa v lepšom prípade váľajú v troskách, v tom horšom budú bez pomoci vyhasínať v preplnených nemocniciach.

Už aj pred voľbami bolo jasné, že Igor Matovič nedokáže dať svojmu voličovi nič, okrem pomsty. Dnes ani jeho vlastný vicepremiér nevidí iné silné stránky ich spoločného vládnutia. Je to vlastne jediný argument, ktorým stále menší dav “Svedkov Igorových” mláti po hlavách kacírov, čo si dovoľujú kritizovať ich spasiteľa. Nebezpečná demagógia, ktorá sa nedá odbiť jednou vetou.

Počet väzobne stíhaných sudcov, prokurátorov, policajtov a siskárov je skutočne impozantný. Že sedia zamknutí v zamrežovaných celách je holý fakt, no so spravodlivosťou to zatiaľ nemá nič spoločné. Tú môže nastoliť až súd, keď rozhodne o ich vine či nevine. 

Nateraz môžeme nanajvýš dúfať, že ide o proces vedúci k spravodlivosti, a nie o populárny lynč. V lepšom prípade by sa väznení potentáti naozaj mohli pokúsiť o útek, alebo ovplyvniť vyšetrovanie, v horšom ich šupli do lochu len preto, že sa to ľuďom páči. Tu by ste nikdy nemali zabúdať, že zajtra môžete byť v ťurme s nimi, aj keď ste absolútne nič zlé neurobili. Stačí jedno umne vymyslené udanie. Väzba je iba jedným z nástrojov vyšetrovania, nie trestom pre vinníka. 

Skúsme ale, napriek väznenému húfu sudcov, prokurátorov a policajtov, dôverovať orgánom činným v trestnom konaní, že každému zo svojich bývalých kolegov obmedzili slobodu zo závažných a legitímnych dôvodov. V tom prípade teda predpokladáme, že si všetci iba robia svoju robotu, najlepšie, ako dokážu. To je, mimochodom, celkom uveriteľný scenár. 

Naše inštitúcie nie sú prehnité od striech až po pivnice, veľká väčšina sudcov, prokurátorov i policajtov si iba chce robiť svoju prácu. Pokiaľ prišlo na zločiny “našich ľudí”, veľmi dlho nesmeli. Teraz, keď niet politika, ktorý by si dovolil zasahovať do ich nezávislosti, s úľavou, a azda aj radosťou, doháňajú zameškané. To je však zásluha verejného tlaku. Vďačíme za to desiatkam tisícov ľudí na námestiach po vražde Jána a Martiny. Štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti vzali do väzby ešte počas vlády Petra Pellegriniho, a potom už bolo možné všetko. Jednoducho nebolo toho, kto by si bol dovolil intervenovať v jej prospech a tento, mimochodom, normálny stav, pretrváva dodnes.

Pokiaľ niekto považuje za osobitnú zásluhu Igora Matoviča, že polícia, prokuratúra a súdy si robia svoju prácu tak, ako im to ukladá zákon, v podstate tým hovorí, že Matovič by ju vlastne mohol narúšať a zločincov aj chrániť. Asi by aj mohol, keby to boli jeho ľudia. V tomto okamihu však stíhajú jeho nepriateľov, takže si môže dovoliť správať sa vzorne a nijako do chodu spravodlivosti nezasahovať. Čo však nie je zásluha, ale základná norma.

Vo všetkých ostatných oblastiach svojho pôsobenia vláda zlyháva, a to teda fatálne. Nemocnice sa plnia na hranice svojej kapacity a ľudia, ktorí zodpovedajú za naše životy, hľadajú namiesto riešení vinníkov. Niet divu, že ešte aj Pellegrini dnes vyzerá popri Sulíkovi ako štátnik, nebolo by to životnou výzvou ani pre priemerne netalentovaného dedinského starostu. Pellegrini však rozhodne nepredstavuje žiadnu alternatívu k Matovičovmu populizmu.

Svetlo na konci tunela predstavuje vakcína, no z prieskumov vieme, že zaočkovať by sa nechala nanajvýš tretina populácie. Na to, aby sme sa mohli vrátiť k normálnemu spôsobu života, by to muselo byť dvakrát viac. Lenže až pätina ľudí verí, že ich chcú začipovať, hoci práve pri tejto skupine by to bolo bohapustým plytvaním. Na jej ovládanie úplne postačí primitívna a smiešne lacná propaganda.

Kŕčovitým reflexom slovenských politikov pri pohľade na túto epidémiu samovražednej stupidity je, samozrejme, potreba vyhovieť mase. Sulík s Pellegrinim dosiahli dojemné porozumenie v snahe ochrániť občana pred povinným očkovaním, či prípadnou diskrimináciou antivaxerov. Bolo by vskutku neprípustné, keby trebárs museli povinne nosiť alobalové čapice, aby sme na prvý pohľad vedeli, že nie sú len dočista sprostí, ale môžu byť aj nákazliví a životu nebezpeční.

Politikom sa dlhé desaťročia nestávalo, že by ich rozhodnutia boli otázkou života a smrti. Dnes je to, žiaľ, tak. Je lepšie si zvykať na myšlienku, že budeme umierať. Predčasne a vo veľkých počtoch.