Generál Lučanský bol kontroverzný, Matovičova vláda už nie je

Marian Kočner nikdy nebol kontroverzný podnikateľ, rovnako ako ním nebol ani Mikuláš Černák či Jozef Majský. Naučili sme sa slovo kontroverzný zneužívať ako eufemizmus, či skôr ako novinársky alibizmus, keď sme o gauneroch, ktorí zostávali nedotknutí spravodlivosťou, písali ako o kontroverzných podnikateľoch. Kontroverzný však znamená niečo celkom iné, jeho slovenskými synonymami sú protirečivý, alebo protikladný. Milan Lučanský bol kontroverzný práve v tomto zmysle.

Generál Lučanský urobil počas svojej policajnej kariéry aj veľa dobrého. Robil to v čase, keď drvivá väčšina jeho kolegov, keď už priamo nebrala od mafie niečo na prilepšenie, tak sklonila hlavu, podriadila sa a tolerovala zlo. Snažil sa bojovať v čase násilníckych gangov, ktoré kryla skorumpovaná štátna moc.

Lučanský nebol jediný, no operatívcov jeho razenia bolo žalostne málo. Vyžadovalo to špecifický typ osobnosti a obrovskú osobnú odvahu. Ostatní majú to šťastie, že sú dnes väčšinou v civile, zabudnutí a mimo verejnej kontroly.

Pokiaľ sa chceme pokúsiť porozumieť ľuďom ako generál Lučanský, musíme sa najprv vrátiť do 90. rokov, do obdobia, keď vznikol a formoval sa náš štát. Bola to doba, keď spravodajská služba uniesla syna prezidenta republiky, nechala zavraždiť jedného zo svedkov a predseda vlády, keď získal časť prezidentských právomocí, všetkých páchateľov týchto zverstiev paušálne amnestoval. Politické špičky v tom čase samé organizovali zločin a využívali ho na špinavú robotu.

Systém, ktorý za vlády Vladimíra Mečiara vznikol, jeho volebnou porážkou automaticky nezanikol. Vyhovoval mnohým policajtom, siskárom i politikom. Trochu ho skultivovali, obmedzili hrubé násilie v uliciach, ale peniaze, ktoré generoval, boli neodolateľným lákadlom. V histórii nášho policajného zboru by sme našli generálov, ktorých lyžicou vyryté odkazy si mal Lučanský čítať na stenách svojej cely.

Tá doba zároveň vygenerovala pár policajtov, ktorí nie sú nepodobní populárnym postavám z akčných filmov. Keď pochopili, že štát chráni zločincov, nezmierili sa s tým, ale ďalej ich likvidovali, ako sa dalo, často bez akejkoľvek opory zákona. Denne riskovali vlastné krky, zväčša doslova, a využívali akékoľvek metódy, ktoré fungovali. Niektorí to robili, aby ochránili bežných ľudí, ktorí boli úplne bezbranní a vydaní vtedajším mafiám napospas, iní z hlboko osobných dôvodov. Neboli to ľudia, s ktorými by ste chceli popíjať kávu vo svojej obývačke, ale všetci im máme za čo byť vďační.

Takému Milanovi Lučanskému vďačíme nielen za to, že je bezpečne za mrežami Mikuláš Černák, sprostý násilník a vrah, ktorý terorizoval veľkú časť Slovenska, ale že je dnes „dnu“ alebo „dole“ aj väčšina jeho kumpánov, ktorí boli ochotní i schopní prevziať po ňom biznis.

Operatívci z 90. rokov ochránili mnohých ľudí pred veľkým zlom, no väčšinu z nich tá práca ľudsky zničila. Ťažko im to vyčítať, svoju robotu robili väčšinou navzdory svojim nadriadeným a nedostávali za ňu pochvaly ani odmeny. V lepšom prípade výsmech od kolegov, ktorí neboli odkázaní na úbohý policajný plat, v horšom vyhrážky a šikanu. Ak v prvej dekáde tohto storočia po nejakom policajtovi obzvlášť tvrdo išla inšpekcia ministra vnútra, bola to pre novinára tá najlepšia referencia – kazil kšefty a potrebovali sa ho zbaviť.

Vzhľadom k podozreniam a obvineniam, ktorým napokon čelil generál Lučanský, je pravdepodobné, že kdesi vo svojej minulosti zišiel z cesty a definitívne zablúdil. Musel by byť svätý, aby sa mu to nestalo. Ako ďaleko pri tom zašiel, sa už nikdy nedozvieme. Siahol si na život, vyšetrovanie sa skončilo. Ochránil tým nielen svoju česť a rodinu, ale zaplatil najvyššiu cenu, nech by sa už dopustil čohokoľvek. Nech po ňom hádže kamene, kto sa niekedy ocitol v podobnej situácii a obstál lepšie.

Ak sa niekto rozhodne, že si siahne na život, je skoro nemožné mu v tom zabrániť. No objektívne existuje málo miest, kde by bolo možné niekoho lepšie ochrániť aj pred sebou samým, ako práve väzenská cela. Ak v nej vlastnou rukou ukončí život bývalý policajný prezident, je to podľa akýchkoľvek kritérií škandál osobitného významu. Nie preto, že to bol prominentný väzeň, ale preto, že to bol aj dôležitý svedok a práve v jeho prípade by bolo mimoriadne dôležité poznať pravdu, čo už nebude možné.

Bez ohľadu na to, že ministerka spravodlivosti nemohla sedieť s generálom Lučanským v cele a osobne ho strážiť, nesie za tento incident politickú zodpovednosť. V krajine s vyššou politickou kultúrou by ani na okamih neváhala, či má ponúknuť svoju demisiu.

Lučanského samovražda je politickým problémom aktuálnej vlády. Aj s prihliadnutím na štandardné diletantstvo súčasnej mocenskej garnitúry, jej neschopnosť adekvátne reagovať na túto krízu je zarážajúca. Sama tak vytvára priestor pre konšpiračné médiá a opozíciu, aby z tragédie vytĺkli enormný politický kapitál.

Pokiaľ si členovia vlády veľmi rýchle nespomenú, že sľubovali zmenu k lepšiemu a nezačnú sa podľa toho správať, stane sa Lučanský ich Remiášom, alebo možno aj Kuciakom. Nie preto, že by mali na smrti Milana Lučanského rovnaký podiel zodpovednosti, ako Mečiar na vražde Remiáša, či Fico na vražde Jána a Martiny, ale preto, že reagujú na vzniknutú krízu s rovnakou aroganciou a nedostatkom sebareflexie.

Dostávame sa do bodu, keď Matovičova vláda prestáva byť kontroverzná. Je len ďalšou v rade, taká, ako všetky pred ňou.