Americká demokracia sa ubránila, slovenská melie z posledného

Útok luzy na Kapitol nevyzerá pri spätnom pohľade iba logicky, ale priam nevyhnutne. Donald Trump dlhodobo a cielene oslaboval demokraciu, toto bolo prirodzeným vyústením jeho úsilia. Zvoliť sa síce nechal v demokratických voľbách, no nikdy nemal v úmysle demokraticky vládnuť, preto ani nemôže akceptovať volebnú porážku. Dnešná diskusia, či ho nezbaviť moci pre zjavnú neschopnosť vykonávať svoj úrad, je síce namieste, ale prichádza neskoro. Krajina je otrávená a rozdelená. No radšej pozde, ako nikdy.

Trump dlhodobo vytváral pre svojich priaznivcov alternatívnu realitu konšpiračných teórií a obyčajných lží. Klamal neustále, od okamihu svojej inaugurácie až po trpký koniec, keď zberba obsadila Kapitol a on stále bľabotal do kamery o ukradnutých voľbách. Bez ohľadu na to, že guvernéri, vysokí štátni úradníci i nezávislí sudcovia, často práve republikáni, opakovane potvrdili, že voľby prebehli regulárne a Donald Trump ich prehral. V okamihu, keď mal kongres definitívne potvrdiť jeho porážku, naňho poštval ozbrojenú spodinu. Svojou osobnou autoritou cielene zaútočil na základné inštitúcie americkej demokracie.

Keby išlo o náhodnú chybu v americkom systéme demokracie, nestálo by to za zmienku. Trump však nie je v demokratickom svete žiadnou výnimkou. Je len mimoriadne odporným a dobre viditeľným symptómom choroby, ktorej začína podliehať celý Západ. Navyše to nie je nová choroba, ktorá by nás mohla zaskočiť nepripravených.

Porovnávať kohokoľvek s vodcom nemeckého nacionálneho socializmu sa vo všeobecnosti považuje za nekorektné, Adolf Hitler bol však naozaj tvorcom istého druhu politiky, takže niektoré paralely sú zjavné. Aj nacizmus sa presadil v riadnom demokratickom procese, aby potom demokraciu odstránil. Taktiež vytváral pre svojich prívržencov alternatívnu realitu, úplne odtrhnutú od racionálneho poznania a lož používala ako základnú propagandistickú metódu. Dával svojím prívržencom pocit, že sú vlastenci, bojujúci v spravodlivej vojne za svoj vyvolený národ, ktorý je tým ostatným nadradený.

Kam to viedlo, vedia všetci úspešní absolventi aj tých menej prestížnych základných škôl, akurát mnohí z nich sa radšej rozhodli žiť v alternatívnom vesmíre, kde mýty nahrádzajú históriu, mágia vedu a diktatúra je cestou k slobode. Lebo iba v tomto neexistujúcom svete sa môžu oni sami cítiť ako ľudia s hodnotou, poslaním a budúcnosťou.

Chyba nie je len na ich strane. Priveľmi rýchlo sa meniaci svet, otvárajúce sa ekonomické nožnice a neustále globálne krízy, od pandémie covidu až po technologické a klimatické zmeny, generujú frustráciu a strach z budúcnosti.

Človek nie je zo svojej podstaty racionálna bytosť, stádo odjakživa ochotne nasleduje vodcov, ktorí prídu s príťažlivejším mýtom o slávnej minulosti, ktorá nikdy nebola a lákavejším prísľubom skvelej budúcnosti, ktorá nikdy nebude. Kto odmieta zdieľať spoločné blúznenie, je nepriateľ. Čím sú jeho argumenty racionálnejšie, čím pevnejšie sa opierajú o realitu, čím presvedčivejšie dôkazy ich podporujú, tým je pre toto zdieľané šialenstvo nebezpečnejší a tým ráznejšie ho treba umlčať.

Hitler ani Trump nie sú žiadne anomálie, za istých okolností sú politici ich druhu odsúdení aspoň na dočasný úspech. Minimálne do okamihu, kým nenastolia svoj režim a zmätený dav ich prívržencov na vlastnej koži nepozná, čo je dobré a čo zlé.

Aj Vladimír Putin je produktom volieb, no Ruská federácia, ako mentálny dedič sovietskej ríše, naozaj nie je najlepším príkladom. No taký turecký prezident Recep Tayyip Erdogan býval nielen stabilným spojencom Západu, ale usiloval sa o vstup svojej krajiny do Európskej únie. Dnes blúzni o sláve a veľkosti Osmanskej ríše. A nájdeme aj bližšie príklady. Viktor Orbán, mladý, progresívny liberál, sa opakovane dostal k moci vo férových, demokratických voľbách a potom úplne rozložil maďarské demokratické inštitúcie. Dnes zvnútra rozkladá aj Európsku úniu, spolu so svojím poľským partnerom Jaroslavom Kaczynskim. Ani on sa nedostal k moci prevratom, Poliaci si jeho stranu sami zvolili.

Aj my sme si slobodne zvolili, a schopnosť Igora Matoviča zastávať svoj úrad je už po necelom roku spochybňovaná aj nahlas. Realitu, ak je v rozpore s jeho osobnými záujmami alebo sebaobrazom, dokáže ignorovať s trumpovskou tvrdohlavosťou a len preto by nebolo fér povedať, že lož je jeho bežnou pracovnou metódou, lebo väčšine nezmyslov, ktoré tvrdí, v danom okamihu zjavne aj verí. Ani on, ani značná časť jeho politických partnerov neslúžia voličovi a demokratickým inštitúciám, ale svojím vlastným záujmom. Nemusia to byť vždy rýdzo finančné záujmy, no ohýbať demokraciu pre vlastné papalášstvo a velikášstvo je vlastne omnoho nebezpečnejšie, než obyčajná krádež a sprenevera. Obava, že nebyť covidu, už sme mohli byť kdesi v polovici maďarskej cesty, je úplne oprávnená.

Alternatívou k tomuto stavu sú neonacisti a prominentní predstavitelia mafiánskeho štátu, ktorý sme v ostatných voľbách rázne odmietli. Aj keď vyzerali včerajšie udalosti vo Washingtone dramaticky, stále máme USA čo závidieť, aj sa od nich čo naučiť.

Bezpečnostné zložky napokon ubránili Kapitol. Kongres definitívne potvrdil víťazstvo zvoleného prezidenta Bidena, ktorého čaká nadľudská úloha znova spojiť krajinu rozdelenú šialenstvom svojho predchodcu. Americké inštitúcie sa, aspoň na nejaký čas, ubránili. Tým naším sa to podariť nemusí.