Matovičove reformy: Teraz my, a naši ľudia!

Dobrou správou je, že za jednou z najvyspelejších demokracií sveta, Spojenými štátmi americkými, zaostávame len o štyri roky. Zlou správou je, že za nimi len o štyri roky zaostávame v likvidácii demokratických mechanizmov a právneho štátu. V USA práve vyprevadili antisystémového šialenca z Bieleho domu, u nás práve začína deštrukcia inštitúcií, ktoré majú chrániť právo a slobodu.

Väčšiu pozornosť aktuálne budí plán zrušiť v rámci špeciálnej prokuratúry a NAKA zložky, ktoré mali potláčať extrémizmus. To je však celkom logický krok, ktorý sa dal očakávať, a nebyť pandemického chaosu s kobercovými výtermi, mali by sme ho dávno za sebou. V tomto prípade navyše nejde o zištné opatrenie. Pre túto koalíciu je to otázkou jedného z mála princípov, ktoré skutočne ctí. Prichádza v čase, keď sa ĽSNS rozpadá v boji o stranícku kasu, takže praktický dôsledok reorganizácie nebude mať na majoritu žiaden praktický dopad. A pokiaľ ide o minority, značná časť súčasnej koalície má na ne podobný pohľad, ako Marian Kotleba.

Výnimkou je azda iba strana Za ľudí, ktorá má predsa len kultúrnejšie pozadie, no nemá žiadnu politickú budúcnosť. Pre jej členov je prioritou dotiahnuť tento volebný cyklus až do trpkého konca, pretože nijaký iný nebude.

Igor Matovič dotiahol na svojom chrbte do politiky niektoré z najvýraznejších postáv náboženského fundamentalizmu, Richard Sulík počas svojej misie v Bruseli stihol poobdivovať všetkých extrémistov Európy a Boris Kollár s niektorými z nich aj uzatvoril politické spojenectvá. Pre prevažnú časť koalície je Kotleba prosto len politickou konkurenciou, ktorá jej berie hlasy. Hoci členovia koalície vidia svet v odlišných odtieňoch hnedej, na základnej farbe sa s fašistami zhodnú.

Skutočnou hrozbou pre štát, ako ho poznáme, nie sú hajlujúci primitívi sŕkajúci vodku s bromhexinom, ale náboženskí fundamentalisti, ktorí od ranných deväťdesiatych rokov relativizovali zločiny vojnového štátu a glorifikovali katolíckeho farára Tisa zodpovedného za vraždenie vlastných občanov cudzou mocnosťou. Po tom, čo sa kresťanskodemokratické hnutie rozpadlo vo vnútorných bojoch o moc, sú dobre etablovaní prakticky vo všetkých stranách, naprieč politickým spektrom. Dnes už pochodujú inštitúciami a je len otázkou času, kedy ich nejaký líder skonsoliduje pod jednou politickou strechou.

Menej nápadným, no významnejším krokom na tomto pochode, je návrh poslancov OĽaNO, aby politickí nominanti na čele okresných úradov mohli podľa ľubovôle vymeniť svojich vedúcich odborov. Iste, je lákavé mávnuť rukou, že ide len o triviálny zištný motív – naši ľudia prosto ešte stále majú na krku armádu dlhodobo nezamestnaných a nezamestnateľných sesterníc, švagrov, spolužiakov či susedov, ktorí tie solídne zaplatené miesta naozaj veľmi potrebujú. Navrhovatelia však priamo hovoria, že cieľom je vytvoriť novú generáciu úradníkov, ktorí sa stotožňujú s cieľmi vlády. Čiže s politickými cieľmi súčasnej mocenskej garnitúry.

Keby sme chceli byť k predkladateľom zhovievaví, museli by sme pripustiť možnosť, že sú slaboduchí a pokúšajú sa meniť zákon, o ktorom vedia menej ako vrátnik na okresnom úrade. Čo sa síce nedá vylúčiť, ale veľa peňazí by ste na to staviť nemali.

Štátny úradník, z podstaty svojho postavenia, môže robiť len to, čo mu ukladá zákon. Nezaujímajú ho politické ciele vlády ani politické presvedčenie jeho prednostu. Práve preto je byrokratický aparát síce iritujúco nepružnou, no pevnou kostrou demokratických inštitúcií. Ak má vláda nejaké politické ciele, musí ich pretaviť do zákonov, ktorými sa bude jej úradník riadiť. Keď chce od úradníka jeho šéf niečo, čo je v súlade s jeho politickým záujmom, no v rozpore so zákonom, ten ho pošle do hája... no dobre, samozrejme, nepošle. Úslužne mu vysvetlí, prečo sa to nedá.

Súčasná koalícia však hovorí, že ide byrokratov vymeniť za poslušných vykonávačov svojich predstáv. Čo je nesporne veľmi pohodlné, ako vám potvrdí každý aparátčik ktoréhokoľvek autoritárskeho režimu.

Možno je naozaj prehnané, keď sa poslancom tejto koalície pokúšame pripisovať schopnosť premyslene plánovať a uskutočňovať demontáž bŕzd a protiváh demokratického systému. Je to napokon aj zbytočné. Na likvidáciu demokratických inštitúcií úplne postačí ich spôsob myslenia a výkonu moci: Vyhrali sme voľby, môžeme všetko, teraz my, a naši ľudia!