Lipšic nemohol prehrať, demokracia nemala šancu

Daniel Lipšic nemohol prehrať. Keby koalícia s ústavnou väčšinou nedokázala zvoliť za špeciálneho prokurátora, koho si vybrala, vyšla by definitívne na smiech. Obzvlášť po tom, čo pre svojho kandidáta zmenila zákon, vybavila mu bezpečnostnú previerku v rekordnom čase a celé mesiace čelila znechuteniu i odporu vo svojej vlastnej bubline.

Dá sa pochopiť, že skupina slovenských „silovikov“, ktorá ovládla SIS, prokuratúru i políciu, chce mať na čele špeciálnej prokuratúry svojho človeka, ktorému dôveruje. Je to ich dôležitý politický záujem a majú dostatočne silný mandát, aby si ho presadili. Nepochopiteľne krátkozraká zostáva iba ich neschopnosť vybrať si niekoho menej problematického.

Voľba kandidáta s najväčším balíkom konfliktov záujmov zrejme vyplýva z nižšieho kultúrneho štandardu, ktorý tu nastavila ešte komunistická strana. Na prvom mieste je lojalita k politickému kmeňu a dôkladná previazanosť s vlastnými ľuďmi, etické otázky sú na chvoste, a väčšinou si ich nikto nekladie.

Keby niekoho v koalícii zaujímali etické princípy, nemohol by prehliadnuť, že špeciálny prokurátor nepotrebuje iba dôveru politikov, ktorí ho pretlačia do funkcie, ale mal by mať predovšetkým dôveru širokej verejnosti. Iste, tú si môže získať len postupne, výkonom funkcie, no základným predpokladom je, aby nebol spochybniteľný skôr, než sa jej ujme. A Daniel Lipšic spochybniteľný je, takže spochybňovaný bude. Nielen skorumpovanými politikmi a mafiou, proti ktorej dlhodobo bojuje, ale každým, kto nezdieľa politické ciele Lipšicovej politickej kliky zo silových rezortov.

Nový špeciálny prokurátor sa po ukončení politickej kariéry živil ako advokát. Jeho klienti, prirodzene, boli aj ľudia, ktorí majú vážne problémy so zákonom. To je to, čo advokáti robia – obhajujú obvinených. Ako špeciálneho prokurátora ho teda pri nejednej veľkej kauze, ktorá skončí pred špecializovaným súdom, nevyhnutne budú mlátiť po hlave bývalými klientami. Síce ich už nebude zastupovať, ale budú ich žalovať jeho podriadení, a čo je horšie, budú žalovať aj takých, proti ktorým jeho bývalí klienti vypovedajú. Bez ohľadu na to, či im bude Lipšic do rozhodovania zasahovať, alebo či sa budú pri vlastnom rozhodovaní sami cenzurovať, nebude to vyzerať dobre a už vôbec nie dôveryhodne.

Ešte horšie to bude v prípadoch stíhania politikov a oligarchov, s ktorými mal Lipšic v minulosti otvorené konflikty. Určite tu bude nemalá časť ľudí, ktorej sa bude páčiť predstava, že si s nimi vyrovná účty a pošle ich do basy, spoločenská objednávka na lynč je obrovská, no veľmi ťažko bude hľadať ľudí, ktorí by si vôbec nemysleli, že si s nimi iba vybavoval staré účty.

Čím všetkým a ako veľmi budú mlátiť po hlave Lipšica, rozhodne nie je iba Lipšicov problém. Ak sa mu s tým bude dobre žiť, tak on vlastne ani nemá problém. Problém bude mať politická garnitúra, ktorú budú mlátiť po hlave Lipšicom, a celkom legitímne. Tak, ako sa v slovenčine ustálilo slovné spojenie „harabinizácia justície“, mali by rátať aj s novotvarom „lipšicizácia prokuratúry“. Pýta sa to samé, bude to vďačné a vysoko funkčné, bez ohľadu na to či, a v akej miere, to bude pravdivé.

Z pohľadu dôvery v demokratické inštitúcie a právny štát bude Lipšicovo účinkovanie devastačné. On sám to tak určite necíti, ale občas sa prosto stáva, že človek sa napokon sám stane tým, proti čomu s plným nasadením bojoval. Od okamihu, keď uverí, že účel svätí prostriedky, je to vlastne nevyhnutné.