Žilinka s Lipšicom si musia nacistov piplať ako bonsaje

Ministerka spravodlivosti sa nechala počuť, že presun extrémistických trestných činov pod odbor všeobecnej kriminality vníma ako politické riziko, ktoré na seba berie generálny prokurátor Maroš Žilinka. Svedčí to o tom, že hoci je Mária Kolíková v súčasnej vláde vzácnou výnimkou, ktorá rozumie svojej odbornej agende, o samotnej politike nemá potuchy. Extrémistická agenda bola v rámci prokuratúry vždy politickou otázkou a prístup k nej sa teraz radikálne zmení.

Robert Fico pôvodne nebral neonacistov a fašistov ako hrozbu, ale ako užitočného strašiaka. Na účinné stíhanie ľudí, ktorí otvorene šírili neonacistickú ideológiu, neexistoval žiaden tlak. Zmenilo sa to v okamihu, keď Marián Kotleba porazil Ficovho župana v Banskej Bystrici. Predvídať sa to síce dalo, ale varovné hlasy nik nebral vážne. Pre Smer to bol šok a z fašistov sa zrazu stala konkurencia, ktorej sa bolo treba báť. Až vtedy rozviazali ruky prokurátorom ako Tomáš Honz, ktorému sa podarilo dostať viacerých prominentov slovenského fašizmu pred súd.

Generálna prokuratúra sa dokonca pokúsila o súdne rozpustenie ĽSNS. Síce neuspela, ale ťažko za tým hľadať zámer. Podanie jednoducho zbabrali a súd rozhodol v súlade s právom. Neskôr dostal Marián Kotleba štyri roky a štyri mesiace za šírenie nacistickej symboliky, zatiaľ neprávoplatne. V pochopiteľnej panike začal vodca betónovať svoju pozíciu v strane a prístup k jej peniazom pre prípad, že odvolací súd rozsudok potvrdí a on skončí za mrežami. Strana sa začína rozpadať vo vojne o zdroje, a to by mohlo byť pre skupinu, ktorá ovládla prokuratúru, politicky nanajvýš nekomfortné.

Slovenskú informačnú službu, prokuratúru i políciu dnes pevne drží v rukách skupina ľudí, ktorú mnohí (veľmi povrchne) vidia ako kamarátsky krúžok Daniela Lipšica, ktorý sa sformoval v časoch, keď bol ministrom vnútra. Jeden z jej najvýraznejších členov, Milan Krajniak, síce ako minister sociálnych vecí, nie je práve na ideálnom poste, no bezpečnostnú previerku v rekordnom čase, aby vôbec mohol na post špeciálneho prokurátora kandidovať, vybavil Lipšicovi práve on.

Krajniakova intervencia je prvým jasne čitateľným signálom, že tu existuje skupina konzervatívnych politikov, ktorí, hoci sú roztrúsení v rôznych politických stranách, dokážu pri obsadzovaní kľúčových mocenských pozícií konať v zhode. No nespája ich len dlhoročné priateľstvo s Lipšicom, ale predovšetkým spoločný hodnotový svet, ktorý má svoje korene v KDH. Samozrejme, nie v dnešnej paródii na kresťanskú demokraciu, ktorej mohol šéfovať bárs aj Alojz Hlina, ale v pôvodnej strane Jána Čarnogurského.

Ideologický otec slovenskej verzie Talibanu pochádza z prominentnej ľudáckej rodiny a nikdy netajil svoj pozitívny sentiment k bábkovému štátu Adolfa Hitlera, ktorému formálne vládol katolícky farár Tiso. Čarnogurský dnes otvorene sympatizuje s autoritárskymi režimami a je hrdým nepriateľom Západu. Za komunistického režimu bol síce niečo ako disident, no zrejme mu neprekážal totalitný charakter režimu, ale skôr jeho antiklerikálnosť. A hoci je Ján Čarnogurský už hlboko v dôchodkovom veku, ďaleko za politickým zenitom, jeho žiaci sa snov o obnovení autoritárskeho, klerikálneho štátu celkom určite nevzdali.

Keby ste chceli detailnejšie poznať ideologický svet, v ktorom sa slovenský „kresťanský kalifát“ pohybuje, nenechajte si ujsť knihu Levy prichádzajú, politický manifest Vladimíra Palka, bývalého ministra vnútra a podpredsedu KDH, aktuálne Krajniakovho experta na dôchodkovú reformu.

Skupina ľudí okolo Daniela Lipšica nutne potrebuje vo verejnom priestore aspoň jednu funkčnú politickú stranu s otvorene nacistickou agendou, ideálne v parlamente. Pretože len keď sa postavia vedľa tlupy hajlujúcich, násilníckych primitívov, môžu oni sami vyzerať ako rozumní, umiernení konzervatívci.

Nekompetentná vláda diletantov Igora Matoviča nevyhnutne zanechá štát a jeho inštitúcie v troskách. Tvrdá ruka štátu, ktorá zreformuje právo, zavedie poriadok a pošle všetkých hajzlov do basy, bude hitom najbližších volieb, no nebude stačiť, aby bola alternatívou iba k Smeru a Hlasu. Bude sa musieť javiť aj ako alternatíva k fašizmu, ako stredová strana láskavého, kresťanského, celonárodného zmieru, čo bez kotlebov a mazurekov nepôjde. Bez nich totiž politické kresťanstvo už aj na prvý pohľad vyzerá ako esencia fašizmu.

Lipšic so Žilinkom by si veru mali nacistov starostlivo piplať, ako bonsaje. Nesmú im veľmi vyrásť, ale musia prežiť a musia vyzerať ako naozajstný strom.