Aj Fico začínal ako Majster Poriadok

Vláda Igora Matoviča si nepochybne zaslúži pochvalu za to, že prináša transparentnejší spôsob vládnutia. Peniaze z plánu obnovy nenavrhuje deliť medzi ministerstvá podľa ich schopnosti účelne ich minúť, ale podľa volebného zisku jednotlivých koaličných strán. Takto transparentne to veru nerobili ani za Vladimíra Mečiara, a to sa nedá povedať, že členovia HZDS poznali nejaký pocit hanby. Roberta Fica musia obchádzať mrákoty, keď sa dnes díva, čo všetko si vlastne mohol dovoliť, a stále byť pri tom za dobrého, len keby na to bol našiel dostatok drzosti.

Nemôžeme, samozrejme, vopred s istotou povedať, že primárnou úlohou politických nominantov na čele jednotlivých rezortov je preliať európske peniaze do vreciek svojich kamarátov, mecenášov a klientov. No potom, čo Veronika Remišová vysvetlila, podľa akého kľúča chce OĽaNO distribuovať peniaze z únie, nemáme dostatok dôvodov uveriť, že je to inak. Ide tu totiž o základný spôsob myslenia, ktorý oproti Smeru nepredstavuje absolútne žiadnu zmenu.

Napokon, ani Fico nikdy nepovedal, že by prišiel do politiky kradnúť. Práve naopak, vo volebnom spote svojej prvej kampane, ako Majster Poriadok, vypral z trička Vladimíra Mečiara i Mikuláša Dzurindu. Jeho rétorika nebola o nič menej protikorupčná, ako je dnes Matovičova. A uveril mu veľmi podobný elektorát, ako je ten, ktorý dostal k moci Matoviča či Borisa Kollára.

Víťazi slovenských volieb sa ešte nikdy nesprávali ako úspešní absolventi konkurzu na manažovanie štátu. Ich prístup dlhodobo pripomína mentalitu okupantov na dobytom území. Nikto nezhrnul pravidlá karpatskej demokracie lepšie, ako Pavol Paška vo svojom slávnom výroku „vyhraj voľby, môžeš všetko“. Vyhrať voľby znamená zvíťaziť v politickej vojne o zdroje a následne si deliť korisť podľa vlastného rozmaru a apetítu.

Keď už sme pri tom apetíte, treba si uvedomiť, že nikto z členov súčasnej koalície ešte nikdy nejedol. Igor Matovič a Richard Sulík síce dva roky slintali nad prestretým stolom, no Iveta Radičová im servírovala prísnu diétu poslaneckých platov, takže sú na tom horšie, ako Boris Kollár, ktorý už ani spred Tuzexu neodchádzal celkom chudobný.

Nápad, že by mal štát peniaze z únie deliť podľa volebného zisku, však aj pri lokálnom civilizačnom štandarde vyznieva, ako keby nebol produktom racionálnej úvahy, ale že by trebárs mohol náhle vytrysknúť z ministra financií počas náboženského tranzu. Niečo ako „Salara Banda Naše Lóve Lara Wuanda Podľa Kresiel Rabanda“. Ale je tu aj druhá možnosť, ktorá je nanajvýš racionálna, príčetná a priam cynicky technokratická. Treba nakŕmiť „našich ľudí“ a na stole niet iných peňazí, ako je príspevok holandských, dánskych, nemeckých, francúzskych a mnohých ďalších daňových poplatníkov k obnove Slovenska po pandémii. Doteraz sa síce také veci nepatrilo hovoriť nahlas, ale toto je predsa vláda zmeny.

Víťazné mocnosti z OĽaNO ani nemusia mať autenticky zlý úmysel dočista vydrancovať krajinu, ktorú pred rokom dobyli. Veď už aj Mečiar bol presvedčený, že pomocou privatizačnej lúpeže tu musí etablovať novú kapitálotvornú vrstvu, ktorá sa stane základom našej svojstojnej ekonomiky. V podstate uspel, dnes tej jeho kapitálotvornej vrstve hovoríme finančná oligarchia. Fico jej síce pomohol vyrásť, no nevymyslel ju, iba zdedil.

Dnes si Igor Matovič či Boris Kollár pokojne môžu myslieť, že ak tu majú vládnuť, potrebujú k tomu svoju vlastnú kapitálotvornú vrstvu. A privatizovať už naozaj niet čo, jediná voľná korisť, ktorú dnes môže slovenský mocnár rozdávať svojim lúpežným barónom, sú zdroje z Bruselu. Normálne veria, že to tak má byť. Lebo teraz, k..a, my!