Remišová nikdy neprekročí Matovičov tieň

Chucpe je výraz z jidiš, ktorý má svoju tradičnú definíciu. Chucpe je, keď sa mladík súdený za vraždu vlastných rodičov domáha zhovievavosti súdu, pretože je sirota. Do tejto definície sa pohodlne zmestí, aj keď Veronika Remišová vyčíta Miroslavovi Kollárovi, že dostal mandát od voličov Za ľudí, ktorých sklamal.

Dalo by sa dumať, či svojich voličov viac sklamal Kollár alebo Remišová, no, rovnako ako predsedníčka strany Andreja Kisku, nemáme na to žiadne dáta. Je to navyše celkom nezmyselná kratochvíľa, ide totiž o prázdnu floskulu bez skutočného obsahu. Poslanec má vykonávať mandát podľa vlastného najlepšieho vedomia a svedomia, nie podľa toho, čo si myslí jeho šéf v partaji, alebo čo bučí dav na sociálnych sieťach. Z Remišovej prosto vybublalo niečo, čo jej v danom zlomku sekundy zrejme pripadalo ako dobrý nápad. Zapadá to do aktuálneho štýlu vládnutia, niet tomu čo vytknúť. Remišovej chucpe spočíva v inom aspekte jej výroku.

Nemá zmysel ani lamentovať nad tým, že pamäť voliča je krátka, no keď zlyhávajú spomienky podpredsedníčky vlády a líderky koaličnej strany na predchádzajúci volebný cyklus, mala by si rýchlo dohodnúť termín u neurológa. Niektoré formy demencie môžu postihnúť pacienta už v pomerne mladom veku a symptómy nastupujú pozvoľna, temer nebadane. Choroba by to bola mrzutá, no zbavila by Remišovú podozrenia z perfídnosti i mdlého umu.

Človek totiž nemusí byť historik, aby vedel, že Remišová sa doviezla do zákonodarného zboru na chrbte Igora Matoviča, z ktorého potom zosadla, kopla ho pod miesto, kde máva somár chvost a šla si svojou cestou, ako nezaradená poslankyňa. Síce vďačila za svoj mandát voličom OĽaNO, ale keby sme ju mali merať jej vlastným metrom, sklamala ich a už sa tam len tak podaromnici motkala za peniaze daňových poplatníkov. Keď nesúhlasila s Matovičom, mohla sa predsa vzdať mandátu.

Situácia to bola, mimochodom, priam karmická, pretože Igor Matovič sa doviezol do politiky na chrbte Richarda Sulíka, potom z neho zoskočil, kopol ho pod miesto, kde máva somár chvost a teraz ho tam kope denne, s neskrývaným pôžitkom. Skúste zatvoriť oči a predstaviť si, ako to vyzerá na koaličných radách. Vidíte? Teraz už asi chápete, že Boris Kollár je tam za zmierlivý hlas rozumu.

Naznačovať, že odchod Miroslava Kollára by mohol súvisieť s jeho porážkou vo vnútrostraníckom súboji o predsednícke kreslo, je od Remišovej úder pod pás, ktorý je však celkom v súlade s pravidlami slovenského politického zápasu, ako ich nastavil ešte Vladimír Mečiar. Kollárov pravý hák, že vstupoval do strany Andreja Kisku, a nie Veroniky Remišovej, je omnoho džentlmenskejší, a aj účinnejší.

Prezident Kiska symbolizoval istý hodnotový svet, s ktorým dnešná predsedníčka Za ľudí nemá veľa spoločného. Remišovej vlastný mentálny a hodnotový svet je omnoho bližší Matovičovmu než Kiskovmu, stačí sa pozrieť, ako (a s kým) trebárs v minulosti hlasovala pri návrhoch zmien interrupčnej legislatívy. Akurát Matovič, na rozdiel od Kisku, neuvoľnil priestor jej ambíciám.

Miroslav Kollár je prosto živým dôkazom, že aj v politike sa vyskytujú ľudia s mozgom a chrbticou. Zatiaľ sú síce skôr pozitívnou deviáciou, ale existujú. A keď má politik pevné hodnoty, nevyhnutne má aj etické a morálne hranice, ktoré nie je ochotný prekročiť. Miroslav Kollár hovorí, pričom niet jedinej indície pre inú verziu, že jeho hranicou je, keď zbytočne zomierajú ľudia, pretože vláda nedokáže vládnuť a koaliční partneri ani zákonodarný zbor nie sú ochotní volať ju na zodpovednosť.

Že za vládu nesie zodpovednosť premiér, je totiž len polovica pravdy. Tou druhou je, že premiér sa za činnosť vlády zodpovedá parlamentu. Pre mnohých poslancov to azda môže vyznieť ako prekvapujúca novina, ale to oni schválili programové vyhlásenie vlády, čím jej automaticky vyslovili dôveru. Pokiaľ má vláda Igora Matoviča aj naďalej ich dôveru, čiže má od nich mandát pokračovať v tom, čo práve robí, sú spoluzodpovední za každého mŕtveho, ktorý mohol žiť.

Dnes má v rukách všetky karty, Čierneho Petra vrátane, národná rada. Je totiž jedinou inštitúciou, ktorá môže vláde vysloviť nedôveru a posunúť manažovanie vecí verejných k normálu. Je iba slaboduchým mýtom pre menej bystrého voliča, že by to automaticky znamenalo predčasné voľby a návrat Smeru k moci.

Vláda sa dá rekonštruovať. Stalo sa to len nedávno, keď tlak verejnej mienky spolu s Andrejom Kiskom prinútili premiéra Fica k demisii. Bola to v niečom podobná situácia – nikto nechcel Roberta Fica pri moci a nikto nechcel ani predčasné voľby.

Kollár si Kiskov odkaz pamätá, Remišová si nedokáže spomenúť ani na vlastný politický životopis. Volič si o také dva volebné cykly zrejme ani nespomenie, že tu kedysi bola nejaká prezidentská strana. Pri Remišovej výkone by bolo omnoho jednoduchšie i poctivejšie, keby hneď dnes sfúzovala s OĽaNO.