Komentár Arpáda Soltésza: Matovičov problém nie je politický, ale medicínsky

Keby chceli koaliční partneri rekonštruovať vládu, museli by v prvom rade vymeniť predsedu vlády. Richard Sulík otvorene pomenoval, že práve Igor Matovič si za necelý rok znepriatelil úplne každého, kto cielene a hlboko nevliezol do jeho priazne. Pre spravodlivosť však treba zdôrazniť, že to určite nebol premiérov úmysel. Iba jednu vec miluje viac, ako konflikt, a to obdiv davov. Problém nie je politický, ale medicínsky. Práve preto sa nijakými rokovaniami vyriešiť nedá. Igor Matovič radšej povalí vlastnú vládu, než by nechal namiesto seba vládnuť niekoho iného. Beztak by to potom mohol zvaliť na Sulíka.

Situácia je síce zúfalá, no nie úplne neriešiteľná. Má dokonca aj politické riešenie, dokonca také, ktoré obsahuje Igora Matoviča, čo je nevyhnutné, lebo politická realita je taká, že je predsedom strany s najväčším počtom lojálnych poslancov v parlamente. Akurát je to riešenie, ktoré vyžaduje politikov, s politickými cieľmi, schopných politického myslenia. Čo, žiaľ, nie je tak celkom prípad koaličných partnerov. To, na čo sa dívame, je takpovediac krízou koaličnej krízy.

Jednou z realistických možností by bolo, keby ministri z SaS a Za ľudí podali demisiu, Richard Sulík s Veronikou Remišovou by ohlásili odchod z koalície a deklarovali by dočasnú a podmienečnú podporu menšinovej vláde Igora Matoviča. V praxi by to znamenalo, že pred každým vládnym návrhom zákona by musel premiér s bývalými partnermi osobitne rokovať. Prísť, slušne sa pozdraviť, pekne poprosiť, presvedčiť ich a prípadne aj ponúknuť protislužbu, trebárs v podpore nejakého iného zákona, na ktorom záleží im. Iste, jeho vláda by visela na šnúrke od ich gatí, čo je nekomfortná pozícia, ale nie je nevídaná ani neudržateľná.

Týmto spôsobom by síce Sulík a Remišová mohli vcelku účinne kontrolovať Matoviča, no sotva nad tým uvažujú. O peniazoch by takto rozhodovali iba raz ročne, pri schvaľovaní rozpočtu. A to je situácia, ktorá môže byť pre predsedu strany nielen nekomfortná, ale aj neudržateľná. Ideálnou pozíciou šéfa malého koaličného partnera je byť jazýčkom na váhach moci a ventilom na štátnom peňazovode priamo vo vláde.

Keď Matovič pribral do partie aj Borisa Kollára, veľmi dobre vedel, čo robí. Ústavná väčšina je síce príjemným bonusom, nie však primárnym motívom, prečo deliť tortu na štyri časti, ak sa dá aj na tri. Keď máte člena koalície navyše, žiaden z partnerov vás nedokáže vydierať. Museli by sa spojiť aspoň dvaja. A to sa nestane, keď ich ako premiér dokážete patrične rozhádať a zasiať medzi nich dostatok nedôvery, čo je presne tá vec, v ktorej je Matovič fakt dobrý. Lepší než v úmrtnosti na covid, a v tom je už úradujúci majster sveta.

Predsedu parlamentu nateraz môžeme vynechať z rovnice. Je absolútne stabilný a spoľahlivý partner. Formovalo ho prostredie, v ktorom neplatili žiadne zákony, len dohody, ktoré sa dali vymáhať jediným spôsobom – kto ich porušil, dnes už nie je medzi nami. Už aj také obyčajné vekslovanie bonov pre Tuzexom stálo a padalo na dodržiavaní nepísaných zákonov vtedajšieho podsvetia. Kollár dostal všetko, čo od Matoviča žiadal. Nepodrazí ho, kým nebude mať pocit, že Matovič podrazil jeho.

Remišová so Sulíkom si zasa navzájom neveria natoľko, aby riskovali dlhodobý spoločný postup postavený na džentlmenskej dohode. Hrajú vcelku priehľadnú adrenalínovú hru, ako keď sa dvaja šoféri plnou rýchlosťou rútia proti sebe. Prehráva ten, kto prvý stratí nervy, strhne volant a skončí v priekope. Ak jeden z nich opustí koalíciu, druhý v nej môže zostať a začať diktovať nové podmienky. Sotva by síce dokázal zmeniť premiérov štýl vlády, ale mohol by si za svoju toleranciu a jej politické náklady vypýtať aspoň adekvátnu kompenzáciu. Čo je obzvlášť lákavé pre Sulíka, ktorý už občas naznačuje, že po tomto volebnom cykle nemá žiadne ďalšie politické ambície. A Remišovej sa auto rozpadá pod zadkom, takže čelná zrážka mu nehrozí.

Keď Andrej Kiska zakladal svoju stranu, obsahovú i personálnu náplň do nej zháňal na poslednú chvíľu. To bol ideálny predpoklad na vznik ďalšieho oportunistického vehikla typu SOP, ANO a ďalších zabudnutých strán na jedno použitie. Lenže Kiska bol predsa len tým lepším z toho, čo sme v slovenskej politike videli, takže prezidentská strana pritiahla aj pár ľudí so zásadami a sebaúctou. Tí z nej postupne odchádzajú a Remišovej každú chvíľu zanikne poslanecký klub. Ak ho chce zachrániť, bude musieť odísť z vlády a staviť na najbližšie voľby.

Bizarný cirkus s rekonštrukciou vlády je síce zábavný a pre mnohých aj vzrušujúci, no maximum, čo sa z neho dá vyžmýkať, aj to len hypoteticky, je hlava Mareka Krajčího. Čo by bolo pekné gesto, ale hoci by každý týždeň stínali na námestí jedného ministra zdravotníctva, Matovičova vláda bude vždy len taká, ako Igor Matovič - chaotický mozgotrysk spektakulárnych nápadov s následkom smrti, za rozpačitého pohundrávania koaličnej štafáže.