Komentár Arpáda Soltésza: Matovič stále má na výber

Zuzana Čaputová je pomerne zdržanlivou hlavou štátu a nemožno ju obviniť, že by sa pokúšala hrať silovú hru. Keď už ona pripomenula Igorovi Matovičovi, že vláda nie je eseročka a vyzvala ho na demisiu, je to politický ekvivalent päťadvadsiatich po holej, pred nastúpenou škôlkou. Vlastne by bolo nanajvýš absurdné, že to premiérovi vôbec treba hovoriť, keby ním bol ktokoľvek iný. Igorovi Matovičovi však aj prezidentský výprask sotva pomôže. Nakoniec ho budú musieť z úradu vyplieskať ústavou.

Estráda s podávaním demisií koaličných ministrov je divadlom jedného diváka. Každá jedna rozlúčka ministra v prezidentskom paláci je nežným pohladením Matovičovej duše, čo je zároveň jej jediným zmyslom. V okamihu, keď predseda vlády deklaroval ochotu rezignovať, sú selektívne odchody členov vlády nanajvýš stupídnou kratochvíľou. Demisia premiéra je totiž, z ústavy, demisiou celej vlády. V okamihu, keď ju Matovič doručí do paláca, môže si užiť povznášajúci pocit, že práve vykopol aj všetkých svojich ministrov.

Úvahy o tom, kto bude následne vláde šéfovať a ako sa nanovo podelia rezorty, sú rovnako zbytočné a nezmyselné. Je tu taká obyčaj, že hlava štátu poverí zostavením vlády víťaza volieb, no nie je to zákon. Aj Vladimír Mečiar v roku 1998 voľby vyhral. Akurát nevedel pozbierať koalíciu, ktorá by mala 76 hlasov v parlamente, čo je základnou podmienkou, aby vôbec malo zmysel začať veriteľom a kamarátom núkať ministerské posty. Akákoľvek vláda musí do 30 dní predložiť v parlamente svoje programové vyhlásenie a hlasovanie o ňom je zároveň hlasovaním o dôvere.

Keď Matovič podá demisiu, čakajú ho nové koaličné rokovania. Jeho koaličný potenciál sa dnes ale limitne blíži potenciálu Roberta Fica. Richard Sulík a Veronika Remišová sa po ročnej skúsenosti nedotknú svojho expremiéra ani trojmetrovou tyčou a v opozícii nemá veľmi na výber. Pokiaľ sa nechce aj otvorene spojiť s fašistami, väčšinu definitívne stratil. Už od neho začína bočiť aj Boris Kollár, a to naozaj nemožno povedať, že by ho trápilo čo premiér vyvádza, kým si plní záväzky voči jeho rozvetvenej rodine.

Pred nejakým časom Matovič ešte mohol skúsiť prežiť zostávajúce tri roky v menšinovej vláde. Nebolo by to nič nevídané a nie je to ani nemožné, stačí sa opýtať Mikuláša Dzurindu. Dnes má už len dve možnosti, ktoré ani nie sú naozajstnou dilemou: Buď odíde z exekutívy dobrovoľne, síce bez cti, ale bez ďalších škandálov a ešte hlbšieho poníženia, alebo ho z nej vyženú. Tak či onak skončil.

Aby sme Matovičovi celkom nekrivdili, vo výhľade na realitu mu bránia aj vlastní poslanci, ktorí sa okolo neho pevne zomkli. Im totiž absolútne nič iné neostáva. Niet medzi nimi prakticky nikoho, koho by sme so všetkou vážnosťou mohli nazvať politikom. Bez majiteľa OĽaNO, s.r.o. ich čaká návrat ku kariérnym projektom, ktoré zrejme celkom nevyšli, keď ich boli ochotní vymeniť za toto. Jednotka jeho kandidátky, tajomná pani Šofranko, je veľmi reprezentatívnou vzorkou parlamentnej vypchávky Matovičovej politickej firmy.

Matovičovi prosto nemá kto poradiť. Rozhodne nie niečo použiteľné, či aspoň podmienečne príčetné. Je preto namieste očakávať, že až bude padať, pokúsi sa so sebou strhnúť celú túto nehodnú krajinu aj s jej nevďačným obyvateľstvom.

Minimalizovať škody a skrátiť agóniu by dokázal parlament. Vláda existuje už len na papieri a v médiách, reálne sa zosypala a prestala fungovať už pred týždňami. Stačí iniciovať hlasovanie o dôvere, odpratať trosky na smetisko politických dejín a čím skôr začať nové koaličné rokovania, s novým premiérom, alebo vyhlásiť predčasné voľby na najbližší možný termín.

Kým totiž celé politické vedenie krajiny rieši mentálny problém jediného nevtipného klauna, umierame tu po tisícoch, ekonomika si nerušene kolabuje a v ľuďoch dozrieva hnev, pri ktorom sú emócie, ktoré spláchli vládu Roberta Fica, len ľahkým podráždením. Ak na Slovensku niekto nezačne okamžite vládnuť, ľudia s nadšením uvítajú akéhokoľvek diktátora, ktorý bude schopný prevziať moc a spojazdniť štát.