Komentár Arpáda Soltésza: Houbeles!

Vážení občania, krízové cvičenie sa skončilo, vraciame sa k bežnému abnormálu. Hlava štátu si dôkladne nacvičila, ako sa prijímajú demisie, občania sa naučili, že bez vlády sa dá zomierať a krachovať skoro rovnako efektívne, ako s vládou. Rebelujúci koaliční partneri ocenili rošádu Igora Matoviča s Eduardom Hegerom ako štátnické gesto. Nie je to napokon prvé Matovičovo štátnické gesto, kvalitatívne v ničom nezaostáva za jeho povestným: „Houbeles!“ Novej dohode chýba k zavŕšeniu už len triumfálny návrat Mareka Krajčího na ministerstvo zdravotníctva.

Eduard Heger to bude mať ťažké, na verejnosti sa bude musieť dôsledne tváriť ako predseda vlády. Od Igora Matoviča nik príčetný nemôže očakávať, že sa bude tváriť ako minister financií. Rozdelenie moci je jasné – Heger bude premiérom a Matovič bude jeho vedúci. Taký je aspoň plán. Povedzme, že strednodobý plán.

Keby sme chceli veľmi dôsledne pátrať po prapôvodnej príčine krízy, museli by sme skonštatovať, že na jej počiatku boli parlamentné voľby. V nich odovzdal volič viac ako tretinu zákonodarnej moci antisystémovému nepolitikovi a jeho náhodne pozbieraným simplexným ľuďom. Kto čakal odlišný výsledok, mal by dobrovoľne rezignovať na svoje volebné právo, aj vo vlastnom záujme.

Od oznámenia oficiálnych výsledkov volieb bolo jasné, že Matovič nebude schopný moc vykonávať, a nebude ochotný sa jej pustiť. Kto s ním vstupoval do koalície s odlišnou predstavou, mal by sa dobrovoľne vzdať svojho práva kandidovať v akýchkoľvek voľbách, do samosprávnych orgánov bytových spoločenstiev vrátane.

Trvalo takmer rok, kým Matovičovi partneri pochopili, že na čom sa podieľajú, už ani formálne nespĺňa znaky vládnutia. Slovensko má dnes vládu len na papieri, reálne sa jeho inštitúcie rozpadli v neriadenom chaose. Urobili teda hroznú vec, ktorú robia politici len vtedy, keď už vyčerpali všetky ostatné možnosti – rozhodli sa správať rozumne. Oznámili Matovičovi, že vláda môže pokračovať jedine bez jeho osobnej účasti. Dokonca mu umožnili dôstojný exit s ponukou, že členom exekutívy nebude žiaden predseda strany. Kľúčové politické rozhodnutia beztak prijíma koaličná rada, nebolo by to žiadne príkorie.

Azda to aj mohlo fungovať, ale na to, aby ste sa mohli dlhodobo správať rozumne, musíte mať rozum. Ten by hovoril, že za daných okolností nebolo s Igorom Matovičom o čom rokovať, kým nepodá demisiu. To by bola demisia celej vlády, po ktorej by sa začali nové koaličné rokovania. Alebo by mohol premiér skúsiť šťastie s menšinovou vládou. Bolo by to na ňom, je víťazom volieb, to sa spochybniť nedá.

Namiesto toho sa Richard Sulík s Veronikou Remišovou nechali zavliecť do tri týždne trvajúcich jalových hádok, pri ktorých prišli aj o posledné zvyšky svojej dôstojnosti. Skonštatovať, že Matovič s nimi vytrel podlahu, dôkladne ich vyžmýkal a zavesil na sušiak, všetkým pre výstrahu, ani zďaleka nevystihuje ich situáciu. Ak teraz zalezú veľmi hlboko do Matovičovej priazne a budú tam veľmi ticho, možno naozaj vydržia vo svojich funkciách. Ale páčiť sa im v nich nebude, o to sa už vedúci premiéra Hegera postará. To je totiž niečo, v čom je Matovič naozaj vynikajúci.

Nevedno, čo na toto všetko hovorí pani Šofranko, celkom určite však k tomu ešte bude mať čo povedať Zuzana Čaputová. Veronika Remišová už síce hovorí o designovanom premiérovi Hegerovi, no kiež by to bola jediná vec, o ktorej hovorí bez toho, aby mala o nej aspoň hmlistú predstavu. Toto je predsa len menej riskantné, ako vivisekcia bezpečnostnej infraštruktúry vládnej dátovej siete.

Heger bude designovaným premiérom, keď dostane poverenie od hlavy štátu. A je nielen ústavným právom, ale aj povinnosťou prezidentky poveriť zostavením vlády takého premiéra, ktorý bude zárukou jej funkčnosti, čo ani zďaleka neznamená iba vlastníctvo dostatočného počtu hlasov v národnej rade.

Zuzana Čaputová dala jasne najavo, že nemá chuť hrať silovú hru a niesť zodpovednosť trebárs za úradnícku vládu. No sotva bude mať chuť niesť zodpovednosť za vládu Matovičovho premiéra, ktorú by v okamihu poverenia Hegera automaticky prevzala. Palác je dnes poslednou baštou zodpovednosti, rozumu i dôstojnosti. Matovič ho ešte azda nedobyl.