Komentár Arpáda Soltésza: Zuzana Čaputová sa rozhodla pre krásu

Hľadať víťazov vládnej krízy je podobný projekt, ako hľadať život na Marse. Aj keby sa tam jeho stopy našli, na prvý pohľad je zrejmé, že to nie je rajská záhrada. Matovič nevyhral, lebo už nie je premiérom. Sulík s Remišovou tiež nič nezískali, len prišli o zvyšky dôstojnosti i nejakú časť voličov. Hegerovi sa síce prihodilo, že sa stal predsedom vlády, ale to veru nie je víťazstvo, ani keby mu to tak momentálne pripadalo.

Eduard Heger ponesie plnú zodpovednosť za vládu, ktorá je identická s tou predošlou, a práve jej neschopnosť vládnuť bola na počiatku tejto absurdnej tragikomédie. Zaželajme mu veľa šťastia, aby vydržal aspoň obligátnych sto dní, po ktorých ho začneme naozaj hodnotiť. Jeho predpoklady byť dobrým premiérom napokon nie sú o nič horšie, ako byť dobrým ministrom financií. Sú dokonca nepatrne lepšie, než predpoklady Igora Matoviča byť akýmkoľvek ministrom financií.

Najväčšou výzvou pre premiéra Hegera nebude pandémia, ani pramater všetkých hospodárskych, sociálnych a politických kríz, ktorá ju jedného dňa nahradí. Bude musieť zvládnuť majiteľa politickej eseročky, ktorý ho do úradu posadil a jeho vzťahy s koaličnými partnermi. Na iné mu veľa času a energie nezostane.

Nedá sa dosť často opakovať, že Igora Matoviča dotiahol do politiky Richard Sulík, Veroniku Remišovú zasa Matovič. Tí traja majú dlhú a komplikovanú spoločnú históriu, vďaka ktorej úprimne veria, že za všetky ich skutočné i domnelé osobné príkoria môžu tí zvyšní dvaja. Hegerova vláda má prosto svoju hlavnú agendu pevne zapísanú v genetickom kóde.

Jediná sila, ktorá mohla aspoň hypoteticky zabrániť trvalému neriešeniu podstaty problému, bola hlava štátu. Zuzana Čaputová dokonca vyslala Matovičovej vláde v prechode veľmi jasný odkaz: „Vláda nie je eseročka, v ktorej si podielnici dohadujú svoje ďalšie fungovanie podľa osobných záujmov,“ osopila sa na zaseknutý kabinet z paláca. Nakoniec však bez výhrad a pripomienok odobrila podielnikom formálnu zmenu, po ktorej sa väčšinový majiteľ eseročky vzdáva konateľstva a ponecháva si len prokúru.

Hlava štátu nie je v krízových situáciách ani zďaleka celkom bezmocná. Ústava hovorí, že prezident „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“. Svoj úrad vykonáva „podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi“. Zuzana Čaputová mala dve možnosti. Mohla sa rozhodnúť, že zostane peknou ozdobou veľmi škaredej republiky, alebo mohla riskovať zápas v bahne, s neistým výsledkom.

Ani prezidentka, samozrejme, nemôže ignorovať fakt, že OĽaNO získalo v legitímnych, regulárnych a férových demokratických voľbách viac ako tretinu kresiel v parlamente. To je mimoriadne silný mandát a v podstate neexistuje jediný dôvod, prečo nenechať spoločnosť, aby prežila jeden plný volebný cyklus so všetkými následkami svojej voľby. Bolo však právom hlavy štátu trvať na tom, že nepoverí zostavením vlády niekoho, kto nebude schopný garantovať jej „riadny chod“. V tomto konkrétnom prípade by veci veľmi pomohlo vylúčiť  z exekutívy predsedov koaličných strán.

Keby sa prezidentka pokúsila vytesniť trio predsedov do koaličnej rady, modernej verzie politbyra, ktoré beztak prijíma všetky zásadné politické rozhodnutia, nepochybne by čelila fekálnym delám všetkých zúčastnených strán. Obviňovali by ju, že v čase krízy znefunkčňuje vládu, posielali by pani z paláca kopať hroby a obviňovali by ju z diktátorských manierov. Musela by sa prosto zapojiť do boja s ľuďmi, ktorých obľúbenými zbraňami sú lož a podraz. Ľudsky sa preto dá pochopiť, že sa Zuzana Čaputová radšej rozhodla pre krásu.

Zároveň však platí, že nik nemá silnejší mandát, ako priamo volená hlava štátu. Práve v krízových a neštandardných situáciách majú prezidenti jedinečnú možnosť prekročiť tieň ústavného maskota a bárs aj zavádzať nové ústavné zvyklosti.

Prezidentka Čaputová zahodila šancu stať sa politickou silou, s ktorou by bolo treba rátať. Dobehne ju to v okamihu, keď sa vláda Hegerovho šéfa opätovne zasekne na osobných animozitách. V exekutíve ju už budú brať len ako úradníčku, u ktorej treba pretrpieť tie otravné fanfáry a dať je podpísať papiere.