Komentár Arpáda Soltésza: Sputnik V4

Škrečky v Šarišských Michaľanoch ďakujú pekne, majú sa dobre, ale ľudia by pokusy s ruskou vakcínou nemuseli ustáť úplne bez ujmy. Lebo je to síce Sputnik V, ale nie ten slávny Sputnik V z Lancetu a podľa toho, čo dnes vieme, nikto presne nevie, čo za Sputnik V by to mohol byť. Teda, nikto okrem výrobcu. Možno. Dúfajme, že aspoň výrobca tuší, čo vyrába a v akej kvalite. Lebo sme toho objednali dva milióny dávok. Existuje, našťastie, solídna šanca, že nám Rusko nebude schopné dodať všetko.

Nepochybne existuje skupina ľudí, ktorá by sa dala zaočkovať jedine ruskou vakcínou. Z principiálnych dôvodov. Treba však povedať aj ono príslovečné „B“ – dali by sa zaočkovať jedine Sputnikom, keby sa dali očkovať. Lenže práve ľudia, ktorí majú na farmáciu a medicínu jasne vyhranený politický názor, budú silne zastúpení v tej časti populácie, ktorá sa zaočkovať nechystá.

Zúfalstvo, samozrejme, dokáže ľudí primäť k zúfalým činom. Pri nedostatku iných možností by sa niektorí mohli rozhodnúť aj pre Sputnik. Po zrelej úvahe, že by mohol predstavovať menej známe, no zároveň aj menšie riziko, než samotný covid. Zdá sa však, že s trochou trpezlivosti sa bude dať doma vysedieť aj šanca na registrovanú a bezpečnú vakcínu. Je preto otázne, či sa podarí minúť aspoň tých dvestotisíc dávok, ktoré už máme.

S dedičstvom Igora Matoviča, ak sa ukáže ako nevyužiteľné, si napokon bude musieť poradiť Prvoaprílová vláda. Čím skôr, tým lepšie, keďže vakcína nie je víno, nedá sa skladovať dlho a vekom nezískava na hodnote. Môžeme ju trebárs darovať, alebo možno aj predať, hoci takému Maďarsku. Práve náš južný sused nám ju pomohol v Moskve získať, to už oficiálne potvrdil expremiér Matovič.

No aj keby nám Sputnik tíško exspiroval v skladoch, väčším problémom Prvoaprílovej vlády, ako tých pár (miliónov) vyhodených peňazí, budú politické následky. V Európskej únii si budú pamätať, kto sa na košickom letisku postavil do jedného šíku s Viktorom Orbánom a Vladimírom Putinom. Rusko totiž považuje úniu za svojho nepriateľa aj oficiálne, kým Maďarsko je v trochu zložitejšej situácii.

Orbán sa síce pravidelne vyjadruje o EÚ ako o nepriateľskej entite, stále však zostáva jej členom. Aj by to bolo čudné, keby to nebolo také prosté – peniaze chodia z Bruselu. V Moskve žiadne peniaze nie sú. Teda, pre úctu k faktom, v Moskve sú peniaze, je tam rozprávkovo veľa peňazí, ale to sú peniaze ruskej oligarchie a politickej elity. Tie fakt nie sú na rozdávanie.

Orbán prosto doma prevádzkuje maďarský klon kremeľského autoritárskeho režimu, ale za peniaze únie. Čo je v prvom rade chybou samotnej únie, ktorá neuverila, že by si to niekto naozaj mohol dovoliť a nezarazila to, kým mohla. Ale ono je to naozaj také priehľadné, že už aj v Bruseli im dobilo. Maďarsko tam má dnes povesť asociálneho poberateľa sociálnych dávok, ktorý pozná všetky svoje práva, no ani jedinú zo svojich povinností, mláti svoju ženu aj deti a nikdy sa nezabudne vymočiť na ploty svojich susedov. A my sme sa k nemu práve pridali.

Predstava, že až ustúpi pandémia, vráti sa svet k nejakej starej „norme“, je detinská. Čakajú nás zmeny, niektoré dlhodobé a nie všetky práve k lepšiemu. Po nákaze príde pramatka všetkých hospodárskych, sociálnych a politických kríz. Tí väčší a silnejší ju môžu prežiť s relatívne menšími škodami, pričom Európska únia je ešte stále ekonomická superveľmoc. Ak nás v nej odpíšu, budeme na časy covidu spomínať ako na posledné dni zlatého veku.

Prvoaprílovú vládu čaká nadľudská úloha presvedčiť staré štáty únie, že ozlomkrky sa rozširovať na východ nebola fatálna chyba, ktorú by bolo treba radikálne naprávať. Dobrým prvým krokom by bolo opustiť zoskupenie V4, ktoré opticky síce predstavuje silu väčších počtov, v realite nás však zaraďuje medzi parazitické štáty, ktoré z únie vyciciavajú spoločné zdroje a vracajú do nej iba politickú gangrénu z Ruska. Našimi skutočnými partnermi sú „staré krajiny“ únie.

Keď už máme nejaký absurdný komplex z veľkých štátov ako Nemecko a Francúzsko, môžeme sa tesnejšie primknúť k Fínom, Dánom a Írom. V dnešnom svete už predsa nerozhoduje výlučne veľkosť územia a počet obyvateľov. Stačí sa pozrieť na Fínov, Dánov a Írov.