Komentár Arpáda Soltésza: Slovensko, a.s. nepriateľsky prevzala Matovičova eseročka

Keď Eduard Heger rozdal ministrom Prvoaprílovej vlády kvety, aby sa o ne starali do konca svojho funkčného obdobia, bol to vskutku freudovský dar. Ako upozornila Mária Kolíková, sú to jednoročné rastliny. Medzištátnické gesto premiérovho šéfa, ktorý sa bez akéhokoľvek mandátu vybral do Moskvy rokovať o Sputniku, ukazuje, že pokojne mohol priniesť rezané narcisy. Igor Matovič práve dal veľmi jasne najavo, kto je tu boss. Koaliční partneri okamžite pochopili, poslušne kľačia a držia svojich bobríkov pokory.

Kto by už mal byť diplomatický, keď nie šéf diplomacie, no Ivan Korčok bol tentoraz zdvorilý až za hranicu zrozumiteľnosti. Zúfalo vysielal signály, že premiérom je tu Heger a Matovičovi bude treba vysvetliť, čo je kompetenciou ministra financií, respektíve, že radový člen vlády musí mať jej explicitný súhlas na to, aby rokoval s niekým v zahraničí. Niežeby vecne, rýdzo z akademického, ústavného pohľadu, nemal pravdu. Len ako minister zahraničných vecí by mal reflektovať politickú realitu, v ktorej ústava nemá žiadne miesto.

Najprv si zhrňme pár jednoduchých faktov. Igor Matovič, ešte ako premiér, tajne, bez súhlasu vlády a koaličných partnerov, uzatvoril v Moskve kontrakt na dodávku neregistrovanej vakcíny. To odštartovalo vládnu krízu, ktorá skončila formálnou výmenou premiéra s ministrom financií. Ruskú vakcínu stále nie je možné certifikovať, lebo jej výrobca nedodal potrebné informácie. S istotou vieme len to, že to nie je taká vakcína, akú objednal Matovič, má iné zloženie. Medzitým začalo Rusko sústreďovať svoje vojenské jednotky na hraniciach Ukrajiny a napätie medzi Kremľom a Západom je najväčšie od čias, keď nás Sovietsky zväz prestal vojensky okupovať.

Matovič sa v tejto situácii vybral do Moskvy a hneď potom sa chystá do Maďarska, ktoré je najservilnejším spojencom Ruska v Európskej únii. V krajinách s vyššími demokratickými štandardmi by sa už do Budapešti nedostal, premiér by ho odvolal hneď po prílete, ešte na letisku. V krajinách s nižším demokratickým štandardom by bolo letisko posledným miestom, na ktorom ministra financií videli. O pár dekád by jeho vnuk napísal dojímavú knihu o tom, ako režim brutálne zavraždil populárneho politika, natočili by o ňom pekný film a v poslednom zábere by anonymná, chlpatá ruka so špinavými nechtami vyhodila z okna rastlinku v kvetináči, ktorá by sa v spomalenom zábere roztrieštila na asfalte pod oknami ministerstva financií.

Utrime si kvapku dojatia pod nosom a vráťme sa k slovenskej realite.

Ivan Korčok, ani nikto z ostatných koaličných partnerov, nebude Igorovi Matovičovi nič vysvetľovať, pretože Eduard Heger má v tejto vláde rovnakú právomoc, ako ktorýkoľvek iný biely koník v akejkoľvek inej, nepriateľsky prevzatej akciovke. Ak chceme pochopiť, čo sa deje, treba sa na náš štát pozrieť očami biznisu. Nie nutne veľkého biznisu, má to totiž bližšie k podnikaniu druhotriednych „zápalkárov“, ktorí točia DPH karusely a perú svoje zisky v neprehľadných schémach.

Keby bolo OĽaNO politickou stranou, malo by členov, štruktúry a funkčné demokratické mechanizmy, hrozilo by Matočivo to, čo sa pokojne môže stať povedzme takej Veronike Remišovej – vedenie strany zvolá snem, odvolá predsedu, zvolí nového, ten príde na koaličnú radu a oznámi, že strana sťahuje svojho exšéfa z vládnej funkcie. Koaličná rada je síce nelegitímny orgán, akási moderná verzia politbyra, bez opory v akomkoľvek zákone či v ústave, ale taká je politická realita. Všetci by to akceptovali, pretože poslancov v parlamente má k dispozícii predseda strany, nech by ním už bol ktokoľvek.

Matovičovo hnutie však nie je politická strana. Nikdy sa tak ani netvárilo. Celé OĽaNO tvoria štyria ľudia. Funguje ako štandardná eseročka, ktorej väčšinovým spoločníkom a jediným konateľom je Igor Matovič. Všetci poslanci i členovia vlády za OĽaNO sú, v najlepšom prípade, jeho zamestnanci. V tom horšom sú prosto iba krátkodobým majetkom OĽaNO s.r.o. Tak či onak, ich hlasmi disponuje výhradne Igor Matovič. To, že Heger si dovolí sedieť v Matovičovom kresle, okupovať Matovičovu kanceláriu a vyvážať sa na Matovičovej limuzíne s Matovičovým šoférom a Matovičovou ochrankou, je len Matovičovo veľkorysé štátnické gesto, ktorým zabránil vlastnej politickej smrti.

Biznisovo je to tak, že Matovič ako spoločník a jediný konateľ OĽaNO s.r.o. kontroluje cez svoju firmu aj Slovenskú republiku, a.s. Cez plné moci od drobných akcionárov ovládol valné zhromaždenie (národnú radu) aj predstavenstvo (vládu). Akurát namiesto seba posadil do kresla predsedu predstavenstva bieleho koňa a dozorná rada (prezidentka republiky) mu to bez mihnutia oka odsúhlasila.

V praxi si Matovič môže robiť, čo len chce a jeho partneri majú len dve možnosti. Buď budú poslušne držať, kým budú vládať, alebo skúsia šťastie v predčasných voľbách. Pokojne si stavte menšiu sumu na to, že partneri podržia, no veľa neriskujete ani stávkou na to, že to stačiť nebude. Nie je otázkou či, ale že kedy sa príde Matovič hodiť prezidentke o zem, že on teda ustupoval za každú mysliteľnú hranicu, dal tomu šancu, ale je zrejmé, že Heger na to nemá a on, Igor Matovič, osvietený mozgotrysk spektakulárnych nápadov, musí spasiť krajinu a okamžite ho treba vymenovať za premiéra. A nebude to hovoriť z pozície ministra financií, ale majiteľa tretiny žetónov v parlamente.

Rozdiel oproti prvoaprílovej situácii bude citeľný a kľúčový. Hoci mala vtedy Zuzana Čaputová pocit, že sa nemôže priečiť vôli ústavnej väčšiny v parlamente, mala za chrbtom vyše 80 percent akcionárov Slovenska, a.s., občanov, ktorí si želali koniec Matovičovej vlády. Ťažiskom konfliktu sa však už čoskoro stane liberálno-konzervatívna kultúrna vojna eskalovaná obnovenou studenou vojnou medzi Ruskom a Západom. Vtedy už bude aj hlava štátu vo vleku udalostí a keby chcela proti Matovičovi zakročiť, podporu väčšiny mať nebude. Matovič otáča geopolitickú orientáciu Slovenska a pre mnohých to bude veľmi populárne.