Komentár Arpáda Soltésza: Na Putina nemusíme reagovať spolu s Orbánom

Ako to myslia Rusi so slovanskou vzájomnosťou, vcelku presne vystihol už Karel Havlíček Borovský, ktorý boj jej zástancom, až kým sám nenavštívil Rusko: „Tito pánové počínají všude místo ruský říkati a psáti slovanský, aby pak místo slovanský zas také ruský říci mohli.“ Keď agenti ruskej rozviedky vyhodili do vzduchu český muničný sklad a zabili dvoch úplne nevinných ľudí, pomerne jasne ukázali, kde je miesto ich slovanských bratov. Nás však spája s Čechmi o dosť viac, ako „slovanstvo“. Nejaké vzťahy síce musíme mať aj s Ruskou federáciou, ale povedzme si na rovinu, že tá potrebuje naše peniaze rovnako, ako my jej ropu a plyn. Azda aj viac, lebo ropa sa dá za peniaze nakúpiť aj inde, no jesť sa nedá.

Akýkoľvek iný vzťah s našimi bývalými okupantmi by bolo dobré prudko zhoršiť, alebo aj dočista eliminovať. Napríklad Sputnik V by sme im mohli poslať späť po diplomatoch z bratislavskej ambasády. Ťažko totiž uveriť, že by naša kontrarozviedka ani netušila, ktorí z nich sú špióni. V tomto okamihu ťažko hľadať dôvody, prečo ich tu ďalej tolerovať a bez očkovania pochybnou, stále neregistrovanou vakcínou tiež dokážeme prežiť. V tomto okamihu máme väčší problém zohnať ľudí na očkovanie, než vakcínu.

Dovoz Sputnika na Slovensko už beztak spolitizoval Igor Matovič, keď jej dodávku dohadoval tajne, poza chrbty vlastných ministrov a šiel ju slávnostne privítať na letisko. Je pri tom úplne jedno, aký mal úmysel, alebo ako vytrvalo bude klamať a zavádzať. Základným faktom dokáže porozumieť každý, kto chápe, prečo Zem nie je plochá. Vtedajší premiér sa aj v najlepšom prípade zaplietol s nepriateľskou mocnosťou pre nedostatok zdravého úsudku, ktorý ho diskvalifikuje aj na výkon funkcie dedinského starostu. Že napriek tomu môže byť aspoň ministrom financií, je typickým kariérnym zázrakom krajiny obmedzených nemožností.

Hneď potom, ako sa stal Igor Matovič pre ruské záujmy užitočným, z neho Kremeľ urobil aj idiota. Prvýkrát celkom vedome, keď ruský dodávateľ požiadal o vrátenie vakcíny. Lebo, povedzme si úprimne, že pár dní meškajúca platba nie je práve tým, na čo by akurát v Moskve neboli zvyknutí. Ťažko sa ubrániť úvahe, či výrobcu skôr nevydesili správy o tom, že jeho vakcínu nebudú nezávislé inštitúcie iba testovať, ale ešte si aj dovolia o svojich záveroch informovať.

Otravné klišé naivných optimistov, že všetko zlé býva na niečo aj dobré, sa tentoraz predsa len naplnilo. V čase, keď Igor Matovič na košickom letisku ospevoval ruskú federáciu ako spoľahlivého partnera, už v Kremli pripravovali masívny presun svojich vojakov k ukrajinským hraniciam. Keď si pýtali späť svoju vakcínu, napätie medzi Ruskom a Európou práve stúpalo na postsovietske maximá. Pokaziť si vzťahy s Moskvou bolo vyslovene žiaduce.

Že z tohto akurát Igor Matovič nevyšiel ako najostrejšia ceruzka v politickom peračníku, tiež nemožno nazvať prehrou slovenskej parlamentnej demokracie. Punc užitočnej idiocie dodáva veci práve ten Matovičov nedotknuteľný exminister zdravotníctva Marek Krajčí, čo sa svojho času dobrovoľne vybral legitimizovať ruské voľby, ktoré nie sú práve etalónom férovosti.

To všetko sa ešte stále dalo politicky prežiť. Pri legendárne nízkej pamäťovej kapacite slovenského voliča a s prihliadnutím na elektorát, ktorý sa pokúša uloviť OĽaNO, sa z toho dalo vyklamať, vypodvádzať a vytrolovať takmer bez následkov. No bombový útok ruskej tajnej služby v Česku, len 20 kilometrov od slovenskej hranice, s dvomi obeťami, je už niečo, čo dokáže presne vystihnúť len americká vojenská skratka FUBAR. (Použite prosím Google, preklad nie je plne publikovateľný.) Mať na čele biľag kamarátov Kremľa nebude práve výhodou, ani na úrovni štátu, ani na úrovni jednotlivca.

Za pochvalu stojí okamžitá reakcia Slovenska, ktoré sa jednoznačne postavilo na stranu Česka. Menej pochopiteľná je kŕčovitá potreba koordinovať svoj ďalší postup aj na úrovni V4. Bez ohľadu na to, že iniciatívu prevzal Ivan Korčok, a tým pádom aj určil tón diskusie.

Poliaci síce majú problém s európskymi hodnotami i s právnym štátom, no zďaleka nie taký, ako s Rusmi. Ak existuje v Európe štát, ktorý má otvorene rusofóbnu politiku, ba aj legislatívu, je to práve Poľsko. Presviedčať ho naozaj nebude treba.

Zostávajú Maďari, ktorí sa síce môžu cítiť zaskočení, no o domácu verejnú mienku sa obávať nemusia. Žiadna neexistuje, zanikla spolu s nezávislými médiami. Viktor Orbán si prosto počká, čo vychrlia fekálne delá z Kremľa a nakŕmi tým svojich občanov. Smerom navonok urobí to, čo preňho bude v danom okamihu najvýhodnejšie. Ochotne trebárs podpíše nejakú ostrú spoločnú deklaráciu, ale keby musel nebodaj vyhostiť pár ruských špiónov, nezabudne sa v Moskve opýtať, ktorí by to mali byť.

Slovensko opäť zahodilo šancu ukázať, že V4 je virtuálne zoskupenie, ktoré má hypotetický význam v otázkach kultúrnej a obchodnej spolupráce, no pokiaľ príde na obranu spoločného európskeho priestoru, je pre nás relevantná jedine EÚ a NATO. Pretože Slovensko je v prvom rade EÚ a NATO. Ruská federácia nás považuje za svojich nepriateľov. Na teroristické útoky jeho spravodajských služieb za našimi humnami určite nebude stačiť reagovať len silnými vyhláseniami, a ani tie si nemáme prečo nechať redigovať v Budapešti.