Komentár Arpáda Soltésza: Hegerova vláda sa postavila na správnu stranu civilizačnej barikády

Bol to čierny deň pre prokremeľských trolov i trotlov: Penta vycúvala zo Sme, svoj podiel vo vplyvnom mienkotvornom denníku predala fondu, ktorý sa špecializuje na investovanie do nezávislých médií. V rovnaký deň sa slovenská vláda rozhodla vyhostiť troch diplomatov Ruskej federácie, ako reakciu na teroristický útok ruskej rozviedky na českom území.

Príbeh Sme je veľmi poučný, hoci treba zdôrazniť, že keby mali v Pente aspoň mierne prebytky triezveho úsudku, nemuseli za túto lekciu zaplatiť kopec peňazí. Stačilo sa opýtať niekoho z rodiny Rezešovcov, ktorá sťa zmyslov zbavená nakupovala médiá v čase mečiarizmu. Boli by im rovno povedal, že redakcia sa kúpiť dá, novinári nie. Dajú sa síce nakúpiť nejakí zamestnanci, ktorí majú na pracovných zmluvách napísané, že sú redaktori, to z nich však stále nerobí novinárov, a už vôbec nie takých, ktorí dokážu vyprodukovať relevantný obsah.

Keď na konci 90. rokov Rezešovci predložili majiteľom košického regionálneho denníka Korzo ponuku, ktorú nebolo v ich silách odmietnuť, všetci novinári ho z včera na ráno opustili a s pomocou vydavateľa Sme rozbehli Korzár, základ neskoršej siete nezávislých regionálnych novín.

Keď vstúpila Penta do Sme, časť žurnalistov si povedala, že aj keby dokázali novému majiteľovi klásť účinný odpor, poškodilo by to ich reputáciu. Všetci by ich mlátili po hlavách Haščákom, do čoho sa im nechcelo. Odišli a založili Denník N, ktorý sa stal novým, úspešným modelom prevádzkovania nezávislej tlače aj ďaleko za našimi hranicami. A to v čase, keď väčšina mediálnych investorov predpokladala blízky koniec tlačených novín.

Ešte dôležitejší je však príbeh novinárov, ktorí sa rozhodli v Sme vydržať. Penta za všetky tie roky nedokázala uplatniť absolútne nijaký vplyv na to, čo písali. Aj sa jej manažéri napokon hodili o zem, že najviac kritických článkov o nich píše práve denník, ktorý spoluvlastnia, no pomohlo im to práve toľko, ako spravidla pomôže akýkoľvek iný infantilný hysák. Novinári si ďalej robili svoju prácu, až kým v Pente definitívne nepochopili, že im nie sú dobrí absolútne na nič. V iných médiách, kde mali väčší podiel, sa síce novinárov s osobnou a profesionálnou integritou postupne pozbavovali, ale spolu s nimi sa zbavili aj čitateľa. Dnes sú im už tiež nanič, len za to platia ešte viac peňazí.

Už je to prosto tak, že médiá niekedy naozaj nedokážu odolať tlaku oligarchov, ale novinári mu už štvrť storočia bez problémov odolávajú.

Druhá správa, že vrátime do Moskvy troch ruských „diplomatov“ s tou prvou nesúvisí len zdanlivo. V okamihu keď sa premiér Eduard Heger, minister zahraničných vecí Ivan Korčok a minister obrany Jaroslav Naď verejne postavili, aby to oznámili, vyslali jasný signál, že sa stavajú na odpor nelegitímnym záujmom Kremľa v Európskej únii. Postavili sa tým na obranu demokracie a slobody, ktoré chránia aj nezávislé médiá.

Na prvý pohľad to môže vyznieť trochu nadnesene a pateticky, ale je to holý fakt.

Kremeľ našu krajinu vojensky okupoval od roku 1968 až do kolapsu sovietskeho impéria. S politickou okupáciou Československa, ktoré vojensky dobyl od nacistického Nemecka, začal okamžite po skončení druhej svetovej vojny. Boli sme bábkovým štátom riadeným z Moskvy a keď sme na to zabudli, pripomenuli nám to tanky a streľba do našich civilistov.

Len čo sa Ruská federácia trochu pozviechala z chaosu po páde ríše, Vladimír Putin politicky skonsolidoval krajinu a upevnil svoju moc, okamžite dal jasne najavo, že Západ a NATO považuje aj naďalej za svojich nepriateľov. Rozpad Sovietskeho zväzu označil za najväčšiu geopolitickú pohromu minulého storočia a Kremeľ sa celkom otvorene usiluje získať späť svoje stratené územia. Že to nie je len velikášska fantazmagória korupčnými miliardami opitej ruskej oligarchie, pomerne jasne ukazuje príbeh anektovaného Krymu a rozoberanie východnej Ukrajiny.

Používanie bômb a travičstvo sú tie najodpornejšie a najzbabelejšie formy vraždenia. Ak ich (už temer štandardne) používa štátny aktér, môže byť vďačný, že odveta sa obmedzuje iba na diplomatické sankcie. Vyhostiť pár ľudí z ruskej ambasády je mimoriadne zdvorilý spôsob, ako povedať, že nebudeme tolerovať ruský štátny terorizmus na území našich najbližších spojencov. Obzvlášť, keď ide o Čechov, to je totiž niečo, čo si na Slovensku mnohí berieme vcelku osobne.

Ruská federácia je nepriateľská mocnosť, ktorá nás neokupuje iba preto, že na to dnes nemá potrebnú hrubú vojenskú silu. Každý slovenský politik, ktorý hľadá priazeň Kremľa, zrádza svoju vlastnú krajinu, bez ohľadu na to, či si to vôbec uvedomuje. Nech už má Prvoaprílová vláda premiéra Hegera akékoľvek nedostatky, dnes dala jasne najavo, na ktorej strane civilizačnej barikády stojí. To je dosť silný dôvod, aby sme silne zažmúrili obe oči nad jej celkovým výkonom a dali jej ešte jednu šancu.