Komentár Arpáda Soltésza: Boris Kollár stavil na zbabelosť

Ťažko vyčítať Borisovi Kollárovi, že opäť vytiahol tému „migrantov“. Pred reálnymi hrozbami, ako je trebárs pandémia covidu, svojich voličov ochrániť nedokáže, nuž mu nezostáva iné, ako vytvoriť takú, s ktorou si hravo poradí. Navyše prichádza do politiky z prostredia, kde bolo bežné, že silní muži ponúkali ľuďom ochranu pred hrozbou, ktorú sami vytvorili. Mal medzi nimi nejedného kamaráta, niečo sa naňho zrejme nalepilo.

Zábavné je, že Boris Kollár vlastne brojí práve proti tomu migračnému paktu, ktorý má dať neochotným krajinám možnosť vykúpiť sa z reálnej pomoci svojim spojencom. Nemuseli by prijímať utečencov, mohli by len financovať presne to, čoho sa dožadovali – riešenie migračnej krízy mimo svojich vlastných hraníc. Je však možné, že predseda parlamentu prosto nevie, o čom hovorí. Prečo by to vedieť mal? Na úspech mu úplne postačí, že rozumie pudom svojej cieľovej skupiny.

Bolo by o čosi menej odpudzujúce, keby to hral Boris Kollár na strach. Strach by bol v podstate celkom namieste. Nemaľujme si utečencov ani ekonomických imigrantov na slniečkovo. V každej dostatočne veľkej skupine ľudí sa zákonite nájde aspoň jeden výnimočný gauner, plus hromada pochybných indivíduí a nepríjemných hulvátov. Ako dôkaz postačí aj letmý pohľad do slovenského parlamentu, a to je v ňom iba 150 poslancov.

Zároveň sa v utečeneckých táboroch nájde množstvo ľudí, ktorí nie sú len slušní, ale aj vzdelaní a potenciálne užitoční. No keby každý, kto kradmou nohou vstúpi na posvätné územie kresťanskej a tradične rodinnej Európy, mal kvality svätcov a géniov, nakupovali by sme kvóty na utečencov vo verejných dražbách. S veľkým množstvom zúfalých a zbedačených ľudí, ktorí tvoria priemer migrujúceho davu, prichádza aj množstvo reálnych problémov. Práve preto nás naši partneri v Únii žiadajú o pomoc. Nie o pomoc migrantom, ale Grékom, Talianom a ďalším spojencom, ktorí to už sami nezvládajú.

Náš postoj bol od začiatku jednoznačný. Nebudeme my nikomu pomáhať s utečencami, lebo keby prišli na Slovensko, určite by s nimi prišli aj z Paríža, Berlína či Bruselu dobre známe mrzutosti, ktorých sa tu bojíme. Čo je teda, nech by sme to akokoľvek prikrášľovali, v plnom súlade so slovníkovou definíciou zbabelosti. Mať strach je normálne, dokázať ho prekonať je odvaha, úplne mu podľahnúť zbabelosť. Pred tým niet kam uhnúť.

Boris Kollár nestavil na strach, ale na zbabelosť, čo je v našej malebnej krajinke stávka na istotu. Sme národ, ktorý len v minulom storočí dvakrát po sebe vojensky okupovali jeho vlastní spojenci. Tí druhí už ani nemuseli prekonávať vôbec nijaký ozbrojený odpor. Lebo veď „Mor ho“ je vskutku inšpiratívna báseň, ale ako recept na život sa fakt nehodí. Radšej si ju recitovať ako živý otrok, než o sebe nechať iných recitovať. Mŕtvy hrdina si svoju slávu vôbec neužije, načože by mu bola?

Zbabelosť je navyše úplne v súlade s Kollárovou životnou skúsenosťou. Dalo by sa namietnuť, že čeliť desiatim matkám jedenástich detí tiež vyžaduje istý druh odvahy, no keď pevne veríte v tradičné rodinné hodnoty islamu, napĺňate takto Alahovu vôľu a v skutočnosti sa nemáte čoho báť. Kollár však nemusí byť priamo zbabelec, stačí, že pozná pravú hodnotu zbabelosti. Jeho bývalí kamaráti, ktorí nevedeli, kedy je čas pustiť do gatí, sú dnes buď mŕtvi, alebo budú ešte dlhé roky za mrežami čakať na naozajstný život. On je dnes druhý najvyšší ústavný činiteľ.

Boris Kollár je v podstate veľmi reprezentatívnym reprezentantom nášho národa. Je dobré, že je predsedom zákonodarného zboru, lebo hoci sme zbabelí, aspoň sme v tej našej zbabelosti absolútne úprimní a transparentní. Múdrosť našich predkov, esencia našej svojstojnej kultúry, je napokon jasne a zrozumiteľne vyjadrená v našich prísloviach: Čo ťa nepáli, nehas! Bližšia košeľa, ako kabát. Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj!